V minulých dieloch nášho seriálu sme písali o Maximiliánovej fontáne na Hlavnom námestí, fontáne sv. Juraja na nádvorí Primaciálneho paláca či o Ganymedovej fontáne pred historickou budovou SND. Dnes si na paškál vezmeme Kačaciu fontánu, ktorá skrášľuje priestory Šafárikovho námestia.
Uzavrieme tým seriál o najkrajších bratislavských fontánach, ktoré sú dnes neodmysliteľnou súčasťou mesta, a ktoré dotvárajú jeho identitu. Pri tvorbe urbanistickej vízie Nového Lida je táto identita veľmi dôležitá, a preto je nevyhnutné zaoberať sa pri nej aj minulosťou mesta a príbehmi, ktoré stáli napríklad za mestskými fontánami.
Poďme sa teda pozrieť na v poradí štvrtú, kačaciu fontánu…
Kačacia fontána
Hospodárske zvieratá boli kedysi bežnou súčasťou prešporských dvorov a cez deň sa o ne starali často aj deti, ktoré na to mali čas. Kozy sa vyháňali na pašu na svahy Malých Karpát cez Koziu bránu, kravy sa pásli na Kuchajde a hydinu stačilo popreháňať kúsok od domu.
Dnes sa dá len ťažko predstaviť, že kedysi na Šafárikovom námestí boli močariny a mláky, rástli tam vŕby a rákosie a nezbední bosí chlapci bezstarostne pásli kačice na brehu Dunaja. Aspoň tak sa o tom rozpráva v bratislavskej povesti, ktorá údajne bola inšpiráciou aj pre sochára Roberta Kühmayera pri vytváraní nádhernej Kačacej fontány v parčíku v strede námestia. Či to tak však naozaj bolo, nie je historicky doložené.
Kačacia fontána z roku 1914 znázorňuje troch malých chlapcov a štyri kačice. Ten, ktorý je najvyššie, drží trepotajúcu sa kačicu v rukách a z jej zobáka vyteká voda, chlapec pod ním k nemu naťahuje ruku a tretí akurát leží na zemi na bruchu.
Čo presne sa chlapcom prihodilo ďalej opisuje povesť: Na brehu Dunaja žil v dávnych časoch vodník, ktorý bol mierumilovnej povahy a namiesto zatvárania ľudských dušičiek do hrnčekov sa radšej hrával s deťmi.
Nevedno prečo, azda z dlhej chvíle, si jedného dňa chlapci začali z vodného kráľa robiť posmech. Hanlivo ho nazývali “vodným Ferom” a namiesto upečenej ryby mu ponúkli na obed žabu. Pohár trpezlivosti pretiekol vo chvíli, keď vodníka začali šľahať bičom, ktorý mali na zaháňanie kačíc a spolu s hydinou ho naháňali po lúke.
V jednej chvíli sa karta obrátila, vodník prút chlapcom vytrhol a sám ich začal naháňať a šibať. Koho zasiahol, ten razom skamenel. Jeden vo chvíli, keď dvíhal kačicu zo zeme, druhý, ako sa mu snažil pomôcť a posledný v momente, ako sa potkol a rozpleštil o zem.
V návštevách pozoruhodných historických fontán v bratislavskom Starom Meste by sme mohli pokračovať ešte veľmi dlho. Z tých fontán, na ktoré nám už neostal priestor, určite stoja za zmienku Tritón a nymfa na nádvorí Mirbachovho paláca alebo Dievča so srnkou na Hviezdoslavovom námestí. Keď budete na prechádzke mestom, dobre sa porozhliadnite okolo, určite objavíte aj mnohé ďalšie.
Zdroj:
PLICKA, Vladimír. Hlas bratislavských studní a fontán. Bratislava: Pokrok, 1946.
ĎURÍČKOVÁ, Mária. Bratislavské povesti. Bratislava: Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00193-6
