Od roku 1914 spájala Bratislavu s Viedňou lokálna elektrická železnica. Hoci jej prevádzku ukončili už v roku 1945, bola natoľko obľúbená, že pamätníci na ňu spomínajú dodnes. Slovenské technické múzeum – Múzeum dopravy v Bratislave jej k 110. narodeninám venovalo výstavu, ktorú si návštevníci môžu pozrieť až do 30. septembra 2025. O histórii tejto legendárnej električkovej súpravy sme sa porozprávali s bádateľom Petrom Martinkom a autorom projektu jej obnovy Romanom Delikátom.
Viedenská električka bola mimoriadne obľúbená
Plány na železničné spojenie medzi Viedňou a Prešporkom po pravom brehu Dunaja vznikli už v roku 1898, no cesta k ich realizácii bola dlhá. Trvalo celých šestnásť rokov, kým sa projekt podarilo dokončiť. Trať slávnostne uviedli do prevádzky 1. februára 1914. Pravidelná premávka sa začala o štyri dni neskôr, 5. februára 1914. Denne ju obsluhovalo až jedenásť vlakových súprav. Nová trať sa rýchlo stala obľúbenou a už v prvom roku jej prevádzky sa predali až tri milióny cestovných lístkov.
„Viedenská električka mala nielen strategický a vojenský význam, ale aj veľký obchodný a kultúrny dosah. Umožnila rýchlejší prístup k viedenským divadlám, kinám, školám či športovým podujatiam. Význam mala aj pre rakúske mestečká v blízkosti Prešporku na pravej strane Dunaja, ktoré sa v tej dobe viac orientovali smerom na Slovensko než na Viedeň. Ich obchodníci získali lepšie spojenie s trhmi v našom meste,“ hovorí znalec Viedenskej električky, ale aj nedokončeného bratislavského metra Peter Martinko.
Z Bratislavy do Viedne už za dve hodiny
Na jazdu Viedenskou električkou si dnes pamätá už len málokto, keďže žijúcich pamätníkov je len zopár. Peter Martinko ju pozná iba z rozprávania príbuzných a historických záznamov. „Trať viedla od viedenskej veľkotržnice, okolo Dunajského kanála do Gross Schwechatu, odkiaľ pokračovala cez sídla Fischamend, Maria Ellend, Petronell, Hainburg a Berg až do Kopčian. Odtiaľ cez Petržalku, popri Dunaji cez most Františka Jozefa až na vtedajší Justiho rad, čo je dnešné Vajanského nábrežie, kde bola situovaná konečná stanica,“ komentuje.
Dobové záznamy odhaľujú, že komfort a luxus tejto dopravy využívali aj mnohé významné osobnosti. Dňa 1. marca 1914 sa nové spojenie rozhodol inkognito vyskúšať aj samotný korunný princ Karol s manželkou Zitou. „Spomenúť môžeme aj vagóny, ktoré na svoju dobu ponúkali slušný luxus so semišovými sedadlami v olivovej farbe. Naopak, existovala aj nižšia trieda, kde cestujúci mali k dispozícii len jednoduché drevené lavice. Nič to však nemení na tom, že do metropoly vtedajšieho Rakúsko-Uhorska ste sa dostali za dve až dve a pol hodiny, v závislosti od typu vlaku a počtu zastávok,“ hovorí Peter Martinko.
Do kina vlakom, no trochu nenápadne
Počas existencie električky vznikali aj zaujímavé príbehy, ktoré prinášajú. V roku 1930 sa do kín dostal sfilmovaný román Na západe nič nové od Ericha Mariu Remarqua. Vo Viedni sa premietať nemohol pre vtedajšiu politickú situáciu v Rakúsku, no v Bratislave sa uvádzal bez obmedzení. „Preto sa na trati Viedenskej električky vypravovali špeciálne kinovlaky, ktoré privážali Viedenčanov na filmové predstavenia do Bratislavy. Po skončení filmu ich zase neskoro v noci odviezli späť do Viedne,“ prezrádza.
Dejiny neboli k obľúbenej trati milosrdné
Viedenská električka postupne zanikala v troch fázach. Po vzniku Československa sa začali problémy s colnými kontrolami a poklesom počtu cestujúcich. Vtedajší prevádzkovateľ, spoločnosť BEÚS (Bratislavská elektrická účastinná spoločnosť – predchodca dnešného Dopravného podniku), preto v roku 1935 ukončila priame spojenie s Viedňou a trať prestavala na úzky rozchod. Od roku 1936 premávala električka len po štátnu hranicu pri Bergu, kde vznikla prestupná hala. V roku 1939 spojenie prerušilo pričlenenie Petržalky k Veľkonemeckej ríši.
„Osud sa s Viedenskou električkou príliš nemaznal. Posledný vlak z petržalskej stanice do Viedne odišiel 2. apríla 1945. Po vojne už osobná doprava medzi Petržalkou a Bergom nikdy nebola obnovená,“ zakončuje Peter Martinko.
Viedenská električka unikla zošrotovaniu
Roman Delikát a Michal Milata sa zaslúžili o záchranu ikonickej Viedenskej električky, ktorá po rokoch prevádzky čelila hrozbe zošrotovania. Vďaka ich odhodlaniu sa ju podarilo uchrániť doslova na poslednú chvíľu, len dva dni pred jej definitívnym zánikom. Zaujímavosťou však je, že Romanov príbeh sa s touto legendárnou električkou začal úplnou náhodou.
„S Michalom Milatom sme sa v práci bavili o tejto trati a napísal som e-mail rakúskemu vlastníkovi lokomotívy Ganz Eg 6. Chceli sme len fotografie, a pritom sme netušili, či ešte existuje. Odpísal nám, že prestala premávať v roku 2010 a čaká ju predaj alebo šrot, pretože má tri pokazené motory zo štyroch,“ prezrádza Roman Delikát z Klubu priateľov mestskej hromadnej a regionálnej dopravy.
Dostali ultimátum
Dvaja nadšenci sa odmietli zmieriť s tým, že legenda starého Prešporka skončí v šrote. S Michalom si povedali, že električku musia zachrániť za každú cenu. Napísali do Rakúska, že lokomotívu kúpia, hoci na ňu nemali peniaze. Organizovali prednášky, vypisovali inzeráty, organizovali verejnú zbierku, hľadali sponzorov, no neúspešne. Čas sa krátil a prišlo ultimátum.
„Mesiac pred uplynutím termínu sa nám podarilo zohnať zodpovedných sponzorov a dva dni pred ultimátom sme lokomotívu nakladali na valník. V roku 2011 sa po 70 rokoch vrátila do Bratislavy. O päť rokov neskôr sa nám podarilo priviezť aj vzácny vozeň Ringhoffer BCDFa 1400 z roku 1913, z ktorého existujú už len dva kusy,“ hovorí o rušných časoch s lokomotívou Roman Delikát.
Dnes vyzerá Viedenská električka rovnako ako na dobových fotografiách
Členovia Klubu priateľov mestskej hromadnej a regionálnej dopravy lokomotívu v roku 2014 kompletne zrekonštruovali. Zhrdzavené plechy museli úplne odstrániť a nahradiť, interiér obnovili podľa historického dizajnu spred sto rokov. Pri návrate do Bratislavy historickú električku privítal aj Kamil Peteraj, ktorého starý otec v nej kedysi pracoval ako revízor.
„V špecializovanej dielni Jozefa Majtáňa v Topoľčanoch sme ju rozobrali až na kostru, keďže sme ju neplánovali uviesť do prevádzky. Prvá rekonštrukcia sa skončila v roku 2014, keď sme ju pri stom výročí začiatku premávky medzi Prešporkom a Viedňou priviezli späť a predstavili verejnosti na nábreží Dunaja. Druhá fáza rekonštrukcie prebiehala od roku 2016 do 2024. Dnes by mohla premávať buď na železnici, alebo v limitovanom úseku po Jungmannovu ulicu na Starom moste,“ pokračuje.
Ďalšie rekonštrukcie budú finančne náročné
V budúcnosti sa plánuje dokončenie rekonštrukcie osobného vozňa, ktorý by mal získať svoju pôvodnú podobu. Hoci električka už nepatrí do bežnej prevádzky, po obnove by podľa Romana mohla premávať po Bratislave pri výnimočných nostalgických jazdách. „V súčasnosti máme vozeň v rozobranom stave a plánujeme ho zrekonštruovať do podoby, v akej bol vyrobený v roku 1913. Nákladný vozeň si vyžiada kompletnú obnovu nosnej konštrukcie. Obe rekonštrukcie sú však finančne veľmi náročné,“ vysvetľuje Roman Delikát.
Výstava v Múzeu dopravy v Bratislave potrvá do 30. septembra 2025. Pre rodiny s deťmi a školské skupiny je pripravený špeciálny výchovno-vzdelávací program „Pátranie po Viedenskej električke“. Návštevníci sa môžu tešiť na interaktívny dotykový kiosk, informačné panely a pracovný list s kvízovými otázkami.
