Ako sa vám žije v Bratislave?
Ja som tu doma. Mesto so mnou vyrástlo, a teda aj ja s mestom.
Ako ste sa dostali na Slovensko? Máte tu rodičov, blízkych, rodinu?
V Bratislave žijem s rodičmi od svojich ôsmich rokov, s prestávkami na štúdium v Británii a prácu vo Vietname. Môj otec prišiel v roku 1992 študovať doktorandské štúdium na Ekonomickej univerzite v Bratislave, a po jeho ukončení sme tu už ostali. Dôvod bol jednoduchý – život bol v tom čase vo Vietname ťažký, a otec chcel, aby jeho deti vyrastali v tejto dobrej krajine. Dnes tu žijem s mojou malou rodinou, ktorá sa skladá z manžela a dcérky, a s veľkou rodinou, teda s rodičmi, príbuznými a priateľmi.
Aká veľká je vietnamská komunita v Bratislave?
V Bratislave nás je okolo tisíc.
Cítite sa byť jej súčasťou?
Ja som bola vždy jej súčasťou, a vždy som ňou aj chcela byť. Istým spôsobom som na svoj pôvod hrdá. To, že som cudzinka, je na mne hneď vidieť, tak prečo sa tým nepochváliť. Ale som veľmi hrdá aj na to, že vietnamská komunita sa vyvíja a čím ďalej, tým sa viac z nás sa zviditeľňuje a veľmi úspešne adaptuje do života v Bratislave.
O vietnamskej komunite sa hovorí, že je mimoriadne uzavretá a najmä jej starší členovia sa neradi kontaktujú s okolím a uzatvárajú sa v komunite. Ako to vnímate vy?
Tá mienka je možno pomýlená alebo adresovaná na inú komunitu. My síce spolu držíme, ale to preto, že každý z nás to mal v živote ťažké. Či už preto, aby sa sem dostal, aby tu prežil, začlenil sa, aby uživil svoju rodinu tu aj doma. Preto držíme spolu. Sme však národ vďačný za dobrotu a za to, že sme tu vítaní. Sme radi, keď sa o nás ľudia zaujímajú, keď akceptujú našu kultúru a najmä keď prejavujú obdiv k našej krásnej krajine. Môj otec patrí medzi starších členov, je jedným z „dedkov“ v komunite. Niekedy hovorí smiešnou slovenčinou, ale veľmi rád sa rozpráva so Slovákmi. Vždy nás povzbudzoval k väčšej interakcii s miestnymi, a aby sme sa prezentovali v tom najlepšom svetle, pretože zastupujeme vietnamský národ pred slovenským ľudom.
Ako sú na tom mladší členovia vietnamskej komunity? Dokážu sa začleniť aj vďaka tomu, že chodia za normálnych okolností do škôl a na krúžky?
Áno, už sú to takzvaní vietnamskí Slováci. Ja sa považujem za generáciu jeden a pol, pretože som sa narodila vo Vietname, a napriek tomu, že som vyrástla v Bratislave, výchovou som veľmi ovplyvnená ázijským pôvodom. Sú tu už ale druhé a tretie generácie, ktoré sú veľmi začlenené, veľmi úspešné a veľmi slovenské. Čo sa týka záujmov, v prvom rade sa musíme dobre učiť, až potom šport a krúžky. Preto asi sme menej výrazní v športe alebo v kultúre. Ale sú zas mladí zo zmiešaných slovensko-vietnamských rodín, ktorí pôsobia vo všetkých profesiách a sú veľmi úspešní.
Ktoré sú podľa vás najväčšie bariéry v interakcii medzi vietnamskou komunitou a okolím? Je to jazyková bariéra, zlé skúsenosti, alebo jednoducho predsudky z jednej či oboch strán?
Jazyková bariéra je najväčší problém, a slovenčina je veľmi ťažký jazyk. Niekedy je to aj lenivosťou našich ľudí naučiť sa jazyk, pretože v komunite sú ďalší, ktorí ovládajú slovenčinu dobre a chodia prekladať, keď treba. Sú aj takí, ktorí prišli na Slovensko len za prácou, a neplánujú tu dlho ostať. Na druhej strane stále sa stretávam s predsudkami a očakávaniami, že nebudem vedieť po slovensky, že predávam na Miletičke alebo robím nechty. Keď som bola mladšia, hnevalo ma to. Teraz to vidím inak, s pochopením pre obe strany.
Pred pár rokmi sa hovorilo, že členovia vietnamskej komunity v Bratislave sa živia najmä podnikaním, väčšinou v gastronómii a odevnom priemysle. Je to tak aj v súčasnosti, prípadne sa to nejako zmenilo?
Gastronómia, nechtové štúdiá a podnikanie v odevnom priemysle stále prevažuje, ale to je z toho dôvodu, že sme v tom dobrí. Naša kuchyňa je úžasná a veľmi známa, a Vietnamci sú šikovní, zruční a nesmierne pracovití. Ďalší dôvod je, že tí, ktorí sú už zabývaní a úspešní, poskytujú prácu a trénujú tých nových. Vďaka tomu sa podporujeme navzájom a vytvárame si príležitosti. Sú tu však aj deti tých zabehnutých kuchárov a podnikateľov, ktorí vyštudovali na Slovensku alebo v zahraničí, a pôsobia v IT sfére, v konzultačných alebo audítorských firmách. Pomaly sa to rozvíja.
Kde je tento rozvoj pôsobenia vietnamskej komunity podľa vás najvýraznejší?
Veľmi sa zmenil spôsob podnikania a forma prezentácie. Gastronómia sa rozvinula zo všeobecného „panda“ reťazca na kvalitnú autentickú kuchyňu. Nechtové štúdia sú kvalitnejšie, nechtárky rozprávajú lepšie po slovensky, a podnikatelia podnikajú v rôznych iných odvetviach. A to nielen vďaka tomu, že my sme sa zlepšili, ale je to aj vďaka zákazníkom, ktorí majú vyššie očakávania a vedia oceniť autentickosť.
Sú služby v Bratislave prispôsobené cudzokrajným obyvateľom, ktorí možno neovládajú stopercentne jazyk, prípadne majú iné problémy s adaptovaním?
Môj manžel, ktorého som si sem nedávno „importovala“, vie síce horšie po slovensky, ale tvrdí, že nemá žiadny problém. Napríklad si sám v pohode vybavil električenku do MHD. Nezvykne byť problém s jazykom, ale skôr s postojom človeka, ktorý služby poskytuje. Stále vnímam nevľúdnosť a netrpezlivosť voči cudzincom, a to viac než v iných krajinách. Nikdy sa však nesťažujeme, vždy sa nájde niekto ochotný pomôcť. Keď sa spätne pozriem na mojich prvých desať rokov na Slovensku, veľmi sa to tu zmenilo. Samozrejme v dobrom.
Je pre príslušníkov vietnamskej komunity ťažšie uplatniť sa pri uchádzaní sa o prácu u rôznych zamestnávateľov v Bratislave? Máte vy, prípadne ľudia z vášho okolia, skúsenosti s diskrimináciou?
Samozrejme, istá miera diskriminácie tu je a vždy bude. Pre zamestnávateľa je oveľa ľahšie zamestnať miestnych, než cudzincov s dlhými neskloňovateľnými menami. Keď zamestnajú cudzinca, musia tiež riešiť viac papierovačiek. Poznám mnohých mladých Vietnamcov, ktorí šli za zamestnaním do Británie, Nemecka, Rakúska alebo do Čiech. V tých krajinách je väčšia rôznorodosť a väčšia miera ohľaduplnosti k cudzincom. Človek sa tam vie viac stratiť v dave.
