V čase Vianoc sa na slovenských dedinách a osamotených kopaniciach počas dlhých večerov pri priadkach alebo páraní peria s obľubou rozprávali rôzne povesti a strašidelné príbehy. Mnohí jednoduchí ľudia boli poverčiví a verili na rôzne mýtické bytosti ako čarodejnice, víly, poludnice, čertov či svetlonosov.
Nebol to však len fenomén slovenskej dediny. Rôzne ľudové povery sa nevyhli ani mestu so vzdelanejším obyvateľstvom. Aj Bratislava totiž mala v 19. storočí ráz provinčného mestečka.
Keďže sa nám blížia najkrajšie sviatky roka, vyhľadali sme pre vás niekoľko takýchto povestí zo starých zápisníc mesta.
Chceli by sme vám tak popriať príjemné a pohodové sviatky v kruhu najbližších.
Pozor na líšku s ľudskou hlavou na Železnej studničke
V starom Prešporku sa s obľubou spomínali duchovia, ktorí strašili v Dóme sv. Martina, v starých palácoch či na hrade.
Jednou z takýchto mátoh, ktorá údajne straší na radnici mesta, je popravený kňaz Mikuláš Drábek alebo Drabecius, mimochodom kedysi dobrý priateľ Jána Amosa Komenského. Ten sa vraj so sťatou hlavou pod pazuchami prechádza po chodbách starej radnice. Beda tomu, na koho pri svojich potulkách narazí. Po takom človeku hodí svoju hlavu a ten na mieste skoná. Drabecius, akoby sa nič nestalo, zdvihne svoju hlavu a pokojne si ju pod pazuchou nesie ďalej.
Na Hlavnom námestí sa zase vždy v polnoc každých Vianoc (niektoré pramene uvádzajú Silvestra) kamenný rytier z Rolandovej fontány otočí o 180 stupňov a pokloní sa smerom k domu, v ktorom kedysi padli radní páni, zranení pri obrane mesta.
Zvláštne bytosti by ste však nestretli len v Starom Meste. Oveľa viac ich číhalo v okolitých temných lesoch. Ak by ste sa napríklad vybrali v štedrovečernú noc zo Železnej studienky na Kamzík, pokojne by ste mohli stretnúť líšku s ľudskou hlavou, ktorá by vás sprevádzala až na najvyšší bod hory a celkom neslušne sa zrazu vyparila.
Čarodejnice z Bratislavy na výlete v Hainburgu
Niekedy okolo roku 1870 bol istý čižmár na trhu v Hainburgu predávať svoj tovar. Po úspešnom dni sa až do neskorých hodín zabával so svojimi známymi v jednom z miestnych pohostinstiev. Po desiatej večer sa už v značne veselej spoločenskej nálade vybral pešo smerom domov do Bratislavy. Bola jasná, mrazivá noc, zhodou okolností práve sviatok svätej Lucie.
Kúsok za Hainburgom ho upútal zvláštny šuchot. Keď sa obzrel, tesne nad hlavou mu presvišťala kolóna bosoriek. Veliteľka tejto zvláštnej letky lietala na železných vidlách, ostatných šesť na o čosi slabších modeloch – obyčajných metlách.
Keďže sa dotknutému čižmárovi zazdalo, že vedúcu oddielu pozná z videnia a aj ostatné lietajúce dámy sú pravdepodobne občianky Bratislavy, osmelil sa a výhražne po nich zakričal. Nato čarodejnice pribrzdili svoje stroje, aby sa otočili. Čižmár sa pustil do behu, ale ježibaby nešťastníka po chvíľke dobehli a poriadne mu naložili. Takáto aspoň bola verzia, ktorú prerozprával, keď ho neskôr našli poriadne dobitého ležať na zemi okoloidúci chodci.
Po krátkej rekonvalescencii sa čižmár rozhodol, že sa drzým strigám pomstí a odhalí ich totožnosť na polnočnej omši. Pre tento účel si doma zmajstroval aj stoličku, na ktorej chcel v kostole rituálne predniesť svoju reč. Počas vianočnej bohoslužby sa na ňu postavil a v momente, keď chcel ukázať prstom na páchateľku údajného skutku, stolička sa mu podlomila pod nohami a čižmár spadol tak nešťastne, že si zlomil dve rebrá.
Zo strachu sa už verejnosť nedozvedela viac než to, že bosorkou bola veľavážená osoba vo významnom postavení. O jej identite tak zostali len dohady.
Vianočná rybárska povesť z okolia Bratislavy
Dunaj so svojimi rozvetvenými ramenami v minulosti zastával nesmierne významnú úlohu v životoch ľudí, ktorí žili v jeho povodí. V mnohých prípadoch bol nielen ich jediným živiteľom, ale aj absolútnym pánom. Cez rok ich bohato zásoboval pokladmi, no keď sa raz rozzúril, v okamihu dokázal spustošiť celú úrodu. Nečudo teda, že sa okolo tohto stredobodu života jednoduchých ľudí vytvorilo množstvo povier.
Podľa jednej z nich sa rybárom neodporúčalo ísť loviť ryby na Štedrý deň a ani počas vianočných sviatkov. Vtedy vraj z najväčších hlbín mohutnej rieky vyplávali na povrch prastarí králi rýb a potrestali všetkých lakomcov, ktorí si neodpustili ani na Vianoce vraždiť nemých obyvateľov Dunaja.
Dobre mienenú radu však neuposlúchli obyvatelia dedinky, ktorá kedysi ležala na území dnešného Šamorína, v časti Čilistov. Takmer všetci muži z dediny sa v najväčší sviatok roka spoločne vybrali na rybačku.
Zo začiatku jasali nadšením, keď ich zaplavil húf rýb, ktorých bolo zrazu ako maku. Už keď boli pomaly na odchode a vyťahovali posledné siete, vynorila sa ryba, akú za celý život nevideli. Obrovská, porastená machom a pokrytá striebrom a drahokamami.
V momente, keď sa na ňu lakomí rybári vrhli, popraskal im pod nohami ľad a prúd vody ich strhol všetkých pod hladinu. To však zďaleka nebol koniec celej tragédie. Strhla sa obrovská búrka, rieka vystúpila z koryta a zatopila celý starobylý Čilistov. Po búrke po dedine neostalo ani stopy. Vraj iba raz v roku, práve na Štedrú noc sa celá vynorí z vôd Dunaja a počuť zvoniť zvon z niekdajšej kostolnej veže.
Zdroj použitej literatúry: FAUST, Ovidius. Zo starých zápisníc mesta.
Zdroje obrázkov: Ludwig Rohbock, Felbermann Louis, Rudolf von Alt, Jonathan Couch.
