Takmer kilometer dlhý pás zelene na pravom brehu Dunaja medzi Starým mostom a Mostom Apollo má ambíciu stať sa jedným z najväčších prírodných nábrežných parkov v Bratislave. Lesopark Nové Lido, ktorý vzniká v spolupráci Hlavného mesta Bratislava, JTRE a Penta Real Estate, má fungovať ako mestský lesopark v kontakte s riekou s dôrazom na zachovanie lužného lesa a prirodzených procesov. Hlavné mesto SR Bratislava je vlastníkom pozemkov, stavebníkom a garantom verejného záujmu, zatiaľ čo developerské spoločnosti JTRE a Penta Real Estate zabezpečujú realizáciu a financovanie revitalizácie lesoparku v hodnote 1,1 mil. EUR v pomere 70% JTRE a 30% Penta Real Estate, ktorý vychádza z rozdelenia nadväzujúceho územia medzi projekty Nové Lido a Southbank. O princípoch návrhu lesoparku hovorí architekt Antonín Němec z ateliéru krajinnej architektúry ZAAN architects, ktorý približuje, ako možno v území ovplyvňovanom Dunajom vytvoriť verejný lesopark bez novej výstavby.
Bratislavčania získajú nový verejný priestor pri Dunaji
Územie Nového Lida sa začne otvárať verejnosti ešte predtým, než sa na ňom začne budovať nová mestská štvrť. Lesopark sa otvorí verejnosti už v lete a stane sa základom budúcej podoby územia. Bratislavčanom prinesie nové miesto na každodenný oddych, prechádzky, pohyb a pobyt v prírode v bezprostrednom kontakte s Dunajom. Návštevníci tam nájdu miesta na sedenie pri rieke, piknikové zostavy a ohniská. Súčasťou budú aj prírodné herné prvky z guľatiny pre deti a vyhliadkové miesta orientované na rieku.
Aký bol kľúčový motív pri návrhu lesoparku Lido, obnova genia loci lužného lesa alebo snaha o novú mestskú interpretáciu tohto územia?
Jednoznačne obnova a zachovanie pôvodného krajinného charakteru lužného lesa. Už pri prvotných analýzach územia, ekologických, mikroklimatických aj historických, bolo zrejmé, že ide o územie, ktoré si nežiada nový mestský príbeh, ale naopak ochranu a kultivované sprístupnenie toho, čo tu prirodzene existuje. Takýchto miest v meste postupne ubúda a práve Lido má potenciál zostať autentickým fragmentom dunajskej krajiny v jej prirodzenej podobe. Návrh preto stojí na princípe minimálnych zásahov, rešpektu k prirodzeným procesom a zachovania charakteru lužného lesa ako živého ekosystému. Cieľom nebolo územie pretvoriť, ale umožniť mu ďalej existovať a fungovať v podmienkach mesta.
Čo má nábrežný park Lido priniesť obyvateľom Bratislavy a prečo by sa mal stať miestom, ktoré budú v budúcnosti navštevovať?
Nábrežný park Lido má obyvateľom Bratislavy priniesť nový prírodne ladený verejný priestor na pravom brehu Dunaja, ktorý rozšíri sieť parkov v meste a umožní oddych, prechádzky a pobyt v bezprostrednom kontakte s riekou. Projekt je postavený na revitalizácii existujúceho územia lužného lesa medzi Starým mostom a Mostom Apollo a predstavuje prvú etapu širšieho konceptu Bratislavského dunajského parku.
Revitalizácia sa zameriava na citlivé prečistenie porastov, odstránenie náletových a inváznych drevín, zvýšenie bezpečnosti a zlepšenie priechodnosti územia pri zachovaní jeho prírodného charakteru a biodiverzity. Park má ponúknuť sieť peších trás s priepustnými povrchmi, miesta na oddych pri rieke, drobnú architektúru z prírodných materiálov a informačný systém o histórii, faune a flóre územia. Práve kombinácia kultivovaného verejného priestoru a zachovaného lužného lesa robí z nábrežného parku Lido miesto, ktoré má potenciál stať sa prirodzenou súčasťou každodenného života Bratislavčanov.
Prejdime k samotnému návrhu. Ako architektonický návrh pracuje s ochranou pôvodného lužného lesa a biodiverzity?
Základným princípom návrhu je „menej je viac“ a v tomto území to platí niekoľkonásobne. Rešpektovali sme všetky limity územia, najmä pravidelné zaplavovanie a mimoriadne citlivú koreňovú zónu stromov. Všetky navrhované chodníky vedú v existujúcich stopách. Považujeme to za kľúčové rozhodnutie, pretože nové trasovanie by znamenalo zásah do koreňových systémov a narušenie stabilného ekosystému. Architektúra tu nie je dominantou, ale nástrojom, ktorý umožňuje bezpečný pohyb a pobyt človeka bez poškodenia prírodných hodnôt.
Návštevník sa tak pohybuje krajinou prirodzene, bez pocitu, že vstupuje do umelo vytvoreného parku. V nábrežnej časti návrh zámerne nevytvára nové trasy. Zachovávajú sa existujúce, prirodzene vychodené chodníky, ktoré sú citlivo upravované bez zásahu do koreňových systémov stromov,. Nové trasovanie sa nevytvára nielen z dôvodu ochrany biotopov, ale aj z hľadiska bezpečnosti a prehľadnosti pohybu návštevníkov v území.
Ešte jedna otázka, v štúdii sa často spomína rešpekt k „geniu loci“. Ako by ste ho slovami opísali, čo je podľa vás duch miesta dnes, po rokoch chátrania a zabudnutia?
Lido v sebe nesie viacero vrstiev pamäte. Okrem dnešnej prírodnej hodnoty tu stále rezonuje aj jeho historická stopa, od prírodného kúpaliska až po miesto neformálnych stretnutí umelcov, študentov a alternatívnej kultúry.
Dnes je však Lido predovšetkým tichým, trochu zabudnutým územím, kde príroda opäť prevzala hlavnú rolu. Ducha miesta vnímame ako kombináciu slobody, neformálnosti a silného kontaktu s dunajskou krajinou. Návrh sa snaží tieto kvality zachytiť a sprístupniť bez nostalgického kopírovania minulosti. Práve táto tichosť a mierna neurčitosť robí z Lida výnimočné miesto, ktoré v meste plnom podnetov ponúka vzácny priestor na spomalenie.
Projekt vedome nenadväzuje na bývalé kúpalisko, ale vytvára novú vrstvu identity. Ako ste sa vysporiadali s nostalgiou, ktorú Lido v Bratislavčanoch vyvoláva?
Nostalgia spojená s Lidom je silnou súčasťou jeho príbehu. Návrh sa ju však nesnaží ilustrovať návratom k bývalým formám využitia, ale reaguje na to, čím je územie dnes a aký potenciál má do budúcna. Nová vrstva identity preto vychádza zo súčasných hodnôt ochrany prírody, biodiverzity a udržateľnosti. Minulosť nie je vymazaná, ale prirodzene ustupuje do pozadia v prospech dlhodobo udržateľného fungovania územia.
Ako ste hľadali rovnováhu medzi tým, čo navrhnúť a tým, čo ponechať na prírodu?
Veľmi vedome. Pri tomto projekte bolo dôležité viac pozorovať než navrhovať. Územie sme navštevovali v rôznych ročných obdobiach, na jar zaplavené medvedím cesnakom, v lete ako výrazný ostrov chladu, na jeseň s bohatou farebnosťou listov a v zime, keď sa les presvetlí a odhalí mohutné staré topole, pôsobiace takmer sochársky. Tieto skúsenosti nás viedli k tomu, aby sme prírodu nechali hovoriť samu za seba a architektonické zásahy obmedzili na minimum. Návrh tak vznikal skôr z pozorovania a porozumenia miestu než z potreby ho výrazne formovať.
V štúdii sa spomína včielka Epeolus tarsalis, ako ste do návrhu zapracovali opatrenia na ochranu jej biotopu?
Ochranu biotopu vnímame komplexne, nie izolovane len pre jeden druh. Aby sme čo najviac ochránili nielen včielku Epeolus tarsalis, ale aj ďalšie živočíchy a rastliny viazané na lužné prostredie, významnú časť územia ponechávame bez zásahov. Súčasťou návrhu je aj spracovaný manažment údržby, ktorý presne definuje, aké zásahy sú prípustné a v akom časovom období. Staré alebo poškodené dreviny sa zrezávajú na torzá a ponechávjú na mieste, rovnako ako konáre a drevná hmota.
Tie vytvárajú prirodzené úkryty, hniezdne možnosti a potravinovú základňu pre hmyz a ďalšie živočíchy, čím sa podporuje biodiverzita územia. Tento prístup zároveň umožňuje zachovať kontinuitu biotopov bez fragmentácie a potvrdzuje, že ochrana vzácnych druhov nemusí byť založená na izolovaných opatreniach, ale na celkovej kultivácii vzťahu medzi človekom a krajinou.
Opäť sa pristavím pri štúdii, ktorá spomína minimalizáciu zásahov a selektívnu údržbu. Ako sa to bude v praxi realizovať?
Selektívna údržba v praxi znamená presne cielené a citlivé zásahy, nie plošné ani nárazové upratovanie. Údržba bude prebiehať bez použitia ťažkej techniky a vždy s rešpektom k vegetačným cyklom a obdobiam hniezdenia vtáctva. Odstránená biomasa sa spracuje priamo na mieste. Štiepka sa využije na obnovu chodníkov, zatiaľ čo väčšie kmene a pne zostanú v poraste. Ide o udržateľný, uzavretý systém, ktorý minimalizuje zásahy aj logistickú záťaž územia.
Súčasťou selektívnej údržby je aj zvýšenie čitateľnosti a bezpečnosti pohybu v území. V okolí existujúcich chodníkov sa pracuje s približne dvojmetrovým udržiavaným pásom, kde sa ponechávajú stromy a kry, no cielene sa čistí spodný podrast. Odstraňujú sa len nebezpečné suché konáre, náletové dreviny a odpad. Zachováva sa tak prírodný charakter lesa, pričom prehľadnejší priestor zároveň zvyšuje pocit bezpečia.
Táto otázka zaujíma mnohých, vravíte, že padnuté stromy budú ponechané na mieste?Ako ste riešili dilemu medzi estetikou a prirodzenou entropiou lesa?
Prirodzenú entropiu a estetiku nevnímame ako protiklady. Práve v tomto type územia pôsobia popadané kmene, torzá a prirodzený rozklad dreva autenticky a podporujú charakter lužného lesa. Zároveň sme však nechceli ponechať všetko výlučne na samorozvoj. Do porastu preto vedome vstupujeme jemnými umeleckými intervenciami, landartom.
Ako ste riešili manažment inváznych druhov, najmä pajaseň žliazkatý a javorovec jaseňolistý, bez poškodenia pôvodných biotopov?
Odstraňovanie inváznych drevín je zákonnou povinnosťou vlastníka pozemku. Zároveň sme však kládli dôraz na to, aby tento proces nepoškodil pôvodné biotopy. Výruby sú preto navrhnuté postupne a bez použitia ťažkej mechanizácie. Realizujú sa zrezávaním koruny a následne kmeňa tak, aby sa minimalizovalo narušenie pôdy, koreňových systémov okolitých stromov aj podrastu.
Poďme sa ešte pobaviť o verejnosti, do akej miery sa výsledky participatívneho procesu s verejnosťou stali podkladom pre finálny návrh lesoparku Nové Lido?
Participatívny proces bol pre nás dôležitým nástrojom na overenie toho, ako územie vníma verejnosť. Potvrdil, že návštevníci Lida ho vnímajú predovšetkým ako tiché, prírodné miesto určené na oddych a kontakt s dunajskou krajinou. Tieto vstupy sa stali podkladom na posilnenie koncepcie minimálnych zásahov a zachovania prírodného charakteru územia, nie na jeho programové preplnenie. Participácia tak slúžila ako spätné zrkadlo návrhu, nie ako nástroj jeho preprogramovania.
Aký odkaz by ste chceli, aby park niesol pre budúce generácie mestských plánovačov a architektov?
Architektúra verejného priestoru nemusí stáť na silnom geste. Jej najväčšou hodnotou je schopnosť ustúpiť, čítať krajinu a pracovať s tým, čo už existuje. Lido je príkladom, že citlivý prístup, rešpekt k prírode a dlhodobé uvažovanie môžu vytvoriť kvalitný verejný priestor bez toho, aby stratil svoju autenticitu.
