Ako by ste zhrnuli život nevidiaceho v Bratislave?
Ako život kohokoľvek a kdekoľvek. Samozrejme, stane sa, že narazíme na prekážky, ktoré môžu znamenať problém. Takou prekážkou môže byť napríklad elektrická kolobežka uprostred chodníka, po ktorom je nevidiaci zvyknutý chodiť do práce, alebo neozvučený výťah, či neozvučený priechod pre chodcov.
Je naše hlavné mesto prispôsobené na to, aby v ňom mohli nevidiaci plnohodnotne fungovať?
Ak sa pozrieme trochu do histórie, tak do roku 1989 sa prístupnosti v podstate nevenovala pozornosť, takže prostredie slovenských miest a obcí bolo plné bariér. Proces odstraňovania bariér pozvoľna začal, aj keď často boli bezbariérové úpravy realizované nesprávne. V poslednom období sa aj Bratislava intenzívnejšie zaujíma o zlepšovanie prístupnosti mesta, ale je to dlhodobý proces. Pomocnú ruku v tomto smere vieme podať aj my. Naša únia má Oddelenie architektonických a dopravných bariér, ktorej odborníci radia developerom v rámci stavebných konaní, vyjadrujú sa pri kolaudáciách verejných budov a podobne. Komunikujeme aj so zástupcami cestovného ruchu hlavného mesta, ktorí tiež majú záujem myslieť na potreby nevidiacich a slabozrakých návštevníkov.
Ktorý je najväčší problém, s ktorým sa nevidiaci v Bratislave stretávajú?
Ťažko vybrať jeden najväčší problém. Z vybraných problémov ide o umiestňovanie prekážok pri vodiacich líniách, napríklad reklamné pútače na prevádzky, nedostatočné označovanie a zabezpečenie výkopových prác. Aktuálnym problémom je nevhodné odkladanie e-kolobežiek na chodníkoch.
Ako je na tom ich bezpečnosť v uliciach, na priechodoch pre chodcov či v MHD?
Bezpečnosť v doprave závisí od ozvučených semaforov na priechodoch pre chodcov, až po rešpektovanie chodca s bielou palicou zo strany účastníkov cestnej premávky. To znamená, že vodiči zastavia pred priechodom pre chodcov, ak im dáme signál palicou, netrúbia na nás, nepokrikujú, že môžeme prejsť. Chýbajú hlásenia zastávok v MHD, ale aj zastávky, ktoré sú vybavené optickými informačnými tabuľami, od ktorých si môžeme povelovou vysielačkou vyžiadať oznámenie hlasom zobrazených informácií o smere a čase odchodu jednotlivých spojov. Nevidiaci potom nemusí tieto informácie zisťovať od okoloidúcich. Aj z elektromobilov máme trochu hlavu v smútku, pretože pre nás je fakt, že sú to tiché autá, problém. Nepočujeme ich a tak nevieme, či môžeme alebo nemôžeme vstúpiť na vozovku.
A čo komunikácia s úradmi a verejnými inštitúciami? Vedia v nich nevidiaci bez problémov vybaviť potrebné náležitosti?
Od 23. septembra 2020 mali byť weby verejnej správy prístupné v súlade so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/2102 o prístupnosti webových sídiel a mobilných aplikácií subjektov verejného sektora, to znamená, že nevidiaci či slabozraký by si ich mal vedieť prečítať sám pomocou hovoriaceho PC či mobilu s hlasovým výstupom, vyplniť formulár, vybrať si a zaplatiť tovar, komunikovať s úradmi. Žiaľ, dodnes tomu tak nie je. V praxi to znamená, že nevidiaci či slabozraký navštívi niektoré webové sídlo inštitúcie verejnej správy a nevie sa na ňom pohybovať, prečítať si potrebné informácie ani zistiť, čo sa kde nachádza. Niektoré formuláre nie sú vytvorené v súlade s povinnými pravidlami prístupnosti a tak ich nedokáže vyplniť. Toto by bolo fajn dotiahnuť, aby si mohol nevidiaci či slabozraký pozrieť kedykoľvek čo potrebuje a fungovať samostatne. Aktuálne realizujeme medzinárodný projekt EDI (From Education to Inclusion), v rámci ktorého budeme zaškoľovať práve zástupcov a zamestnancov verejnej správy, aby vedeli, ako pristupovať k nevidiacim a slabozrakým, ako upraviť prostredie, ako pripraviť prístupné dokumenty, a oboznámime ich so súvisiacou legislatívou.
Aké majú nevidiaci možnosti športu, rekreácie a voľného času? Kde napríklad vy osobne najradšej trávite voľný čas, napríklad v lete?
Športovanie vidiacich a nevidiacich sa nelíši až tak veľmi, ako by ste si mysleli. Podporujeme inklúziu, takže nepotrebujeme vyhradené športoviská. Je fakt, že aby sme mohli vykonávať niektoré druhy športov, potrebujeme ‚sparing partnera‘. Mám napríklad kolegyňu, ktorá rada behá, dokonca absolvuje rôzne súťažné behy, maratóny. Problémom teda nie je miesto, ale skôr dobrovoľníci, ktorí by chceli športovať spolu s nevidiacim. V tejto súvislosti by som chcel spomenúť platformu nezastavitelni.sk, na ktorej sme spolupracovali, je zameraná na sieťovanie a vzájomné prepojenie športovcov bez a s postihnutím. Pravdaže, existujú aj špeciálne druhy športov pre nevidiacich, napr. showdown. Tie si môžu nevidiaci zahrať napríklad aj u nás v Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska.
Nachádzajú sa v Bratislave škôlky, školy a zariadenia, v ktorých sa môžu vzdelávať deti, ktoré sú od narodenia nevidiace či slabozraké?
V Bratislave sa nachádza Spojená škola internátna pre žiakov so zrakovým postihnutím na Svrčej ulici, kde môžu deti so zrakovým postihnutím navštevovať materskú i základnú školu. Pravdaže, s deťmi rôzneho veku pracujú aj naši sociálni pracovníci. Napríklad žiakov integrovaných do bežnej základnej školy učia Braillovo písmo, používať počítač s hlasovým výstupom, učia ich chôdzu s bielou palicou, poskytujú poradenstvo celej rodine.
Čo v prípade, keď sa nevidiacim človek stane po nejakom úraze alebo diagnóze? Má v Bratislave dostatok možností a prostriedkov, aby sa naučil žiť v „novom svete“?
Ak sa človeku otočí život takýmto spôsobom, je tu preňho Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska. U nás nájde informácie, podporu i pochopenie. V každom krajskom meste máme svoju pobočku, Krajské stredisko ÚNSS, v ktorom pracujú erudovaní pracovníci ponúkajúci komplexnú pomoc. Od poradenstva, čiže pomoc zameranú na vyrovnanie sa s novou situáciou, cez nácvik sebaoslužných úkonov, ako je úprava zovňajšku, varenie, pranie či žehlenie, až po nácvik práce s počítačom s hlasovým výstupom, dotykovým telefónom, výučba Braillovho písma, či nácvik chôdze s bielou palicou. Celá naša práca je zameraná na to, aby sa človek mohol vrátiť do bežného života, do práce, k svojej rodine i priateľom, a žil plnohodnotný život.
Aké sú osvedčené riešenia vo verejnom priestore – či už v exteriéri alebo vo verejných budovách – ktoré sú vhodné s ohľadom na nevidiacich?
Riešenia definuje slovenská legislatíva. Je to najmä systém orientačných prvkov, ktorý sa používa na pozemných komunikáciách, a to najmä na chodníkoch – vy ich poznáte ako rôzne farebné a reliéfne línie – a nástupištiach verejnej dopravy. Taktiež je to označovanie prekážok, schodísk transparentných plôch. Hladká sklenená plocha síce môže vyzerať moderne, dizajnovo a na budove zaujímavo, pre slabozrakého človeka predstavuje problém, do ktorého by mohol naraziť. Preto je dôležité označiť ju výrazným farebným pásom, ale aj opatriť zábradlím a zarážkou pre bielu palicu pre nevidiacich.
S akými problémami sa na vás najčastejšie obracajú vaši klienti?
Krajské strediská kontaktujú klienti, keď potrebujú pomoc, ktorú som už spomínal, či už je to sociálne poradenstvo alebo sociálna rehabilitácia. Častým je napríklad poradenstvo pri výbere vhodnej optickej či kompenzačnej pomôcky, ale aj pomoc v rámci komunikácie s úradmi, napríklad získať prehľad, na čo má človek so zrakovým postihnutím právo a podobne.
Je v poriadku napríklad pomôcť nevidiacemu nastúpiť do autobusu či prejsť cez priechod pre chodcov?
Určite áno. Vhodné je najskôr nevidiaceho osloviť a ponúknuť mu pomoc. Nemusíte mať obavy, že neviete, ako mu pomôcť, nevidiaci vás aj sám nasmeruje. Ak budete niekomu pomáhať, napríklad pri prechádzaní cez priechod pre chodcov, pamätajte, že ho nemáte ťahať ani tlačiť pred sebou. Ponúknite mu svoj lakeť, môžete ísť pol kroka pred ním, aby vás nevidiaci mohol nasledovať a zároveň vnímať prípadnú zmenu smeru a výšky. Tiež je dobré povedať, ak sa blížia schody, nejaká prekážka a podobne.
Má Bratislava dostatočnú infraštruktúru pre vodiace psy? Sú pre nich vo verejných priestoroch či službách pripravené podmienky?
Z pohľadu legislatívy by sa mal dostať všade, ale nie je to tak. Naši klienti často narazia na problém v reštauráciách či inštitúciách, kde stále nechápu, že vodiaci pes nie je v takej chvíli v pozícii domáceho miláčika, ale je sprievodcom pre nevidiaceho. Myslím si, že situácia sa zlepšila napríklad v tom, že už verejnosť vie, že títo psi sú vlastne v práci, na ktorú sa potrebujú plne sústrediť, takže sa im nemožno prihovárať, hladkať ich či ponúkať maškrtou.
Poznáte príklady miest zo zahraničia, ktoré sú ukážkové v prístupe k nevidiacim obyvateľom?
V Spojených štátoch amerických vo verejnom obstarávaní federálnych a štátnych orgánov obstarávacie podmienky povinne obsahujú požiadavky na prístupnosť. Webové sídla a produkty ich dodávateľov musia byť prístupné aj pre nevidiacich a slabozrakých. Bez toho sa ani nedostanú do predaja či k dotácii. Ide o výborný automatický proces zvyšovania prístupnosti bez sankcií a kontrol. Kolegyňa Tímea Hóková veľmi ocenila, keď pri návšteve Sochy slobody bol v rámci audiosprievodcu kanál pre nevidiacich a slabozrakých, ktorý opisoval pamätihodnosť pre nich vhodným spôsobom. Pred rokom sme napríklad realizovali Návrh stratégie zabezpečenia prístupnosti pre všetkých, ktorý je zameraný na odstraňovanie bariér akéhokoľvek druhu a zdôrazňuje dôležitosť takzvaného univerzálneho navrhovania. Realizovali sme ho v spolupráci s Úradom splnomocnenca vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti a mestom Nitra v rámci projektu Podpora partnerstva a dialógu v oblasti participatívnej tvorby verejných politík. Je to dobrý príklad, ako by mohlo byť v našich mestách realizované bezbariérové prostredie i život.
