Je Bratislava dobrým miestom pre ľudí na vozíku?
Podľa môjho názoru je. Väčšina infraštruktúry je tu bezbariérová, viem sa dostať na väčšinu miest a ľudia sú tu ústretoví. Na druhej strane musím povedať, že k invalidnému dôchodku si privyrábam predajom Nota Bene a stáva sa mi, že okoloidúci na mňa pozerajú s predsudkami. Myslia si, že som bezdomovec alebo narkoman, nevedia, čím som si v živote prešiel, a automaticky ma odsudzujú. Ako Róm som však na predsudky zvyknutý.
Stretávaš sa s rasovými predsudkami často?
Keď som bol menší, v škole ma niektorí spolužiaci nechceli chytiť za ruku. V Bratislave je to iné, je liberálnejšia, stretáva sa tu viacero kultúr a ľudia sú tolerantnejší. Zatiaľ som tu nemal vážny problém.
Aké každodenné výzvy zdolávaš pri pohybe na invalidnom vozíku?
Nie všetky inštitúcie sú bezbariérové. Ak aj sú, cesta do nich nemusí byť bezbariérová. Žijem v Ružinove a keď chcem ísť do Ružinovskej nemocnice, musím prejsť po trávniku alebo parkovisku, pretože na chodník pri nej chýba nájazd. Ďalej je pre mňa ťažké dostať sa do centrály Nota Bene na Karpatskej – na ostrovčeku medzi prechodmi pre chodcov nie je nájazd a ja sa naň tým pádom neviem bezpečne dostať. V Bratislave je množstvo takýchto miest, ktoré predstavujú pre ľudí na invalidnom vozíku nebezpečenstvo.
Stretol si sa aj s bariérou priamo v nejakej budove alebo inštitúcii?
Keď som skončil na vozíku, chcel som ísť študovať učiteľstvo klarinetu na konzervatórium na Tolstého ulici. Prijímacie skúšky som úspešne absolvoval, no bohužiaľ som nemohol nastúpiť, keďže budova nie je bezbariérová. Pravidelne mi odkladajú štúdium a zatiaľ nevidím žiadne riešenie, už som sa ani dlho neinformoval. Ľudia sú tam milí a príjemní, som im za veľa vďačný, no toto je bohužiaľ problém, ktorý pretrváva. Prioritnejšie je pre mňa momentálne riešenie bývania.
Spomínal si, že bývaš v Ružinove. Pomohol ti s tým štát?
Nie, bývam v súkromnom prenájme, ktorý by som si bez pomoci priateľky nemohol dovoliť. Potrebujem sociálny byt s bezbariérovým prístupom, ktoré síce v Bratislave sú, ale je ich veľmi málo a dopyt po nich niekoľkonásobne prevyšuje ponuku.
Presúvaš sa aj pomocou MHD?
V MHD som mal už tri nehody, naposledy som sa skoro zabil, pretože som sa prevrátil. Nie je to chyba vodičov, tí sú vo väčšine ústretoví a keď môžu, pomôžu. Nemajú však v náplni práce pomôcť nastúpiť človeku na vozíku, jediné, čo musia, je zosunúť mu rampu. Podľa mňa sa niektorí boja, že keby mi chceli pomôcť a niečo by sa stalo, boli by za to zodpovední a mali by z toho problémy. Po poslednej nehode som išiel spísať výpoveď na políciu na Hraničnej ulici, ani tam však nemali bezbariérový prístup.
Sú aj ostatní ľudia v MHD ústretoví a nápomocní? Ako celkovo hodnotíš Bratislavčanov v prístupe k ľuďom na invalidnom vozíku?
Ľudia sú až na pár výnimiek ústretoví. Pýtajú sa ma v MHD, ale aj v obchode, či potrebujem pomoc. Ako som už spomínal, je to iné, keď predávam Nota Bene. Minulú zimu som napríklad zapadol v snehu na prechode pre chodcov na Hraničnej ulici a autá dostali zelenú. Napriek tomu vystúpili vodiči z áut a pomohli mi dostať sa na druhú stranu cesty. Myslím si, že cit sa z ľudí nevytratil.
Kde v Bratislave rád tráviš voľný čas?
Najradšej v parku Andreja Hlinku alebo v Dome kultúry Ružinov, kde môžem ísť na rôzne predstavenia a folklórne vystúpenia. Z nehody mám depresie a toto mi dvíha náladu, keďže k hudbe veľmi inklinujem. Mám rád aj Eurovea – radi chodíme s priateľkou na prechádzky popri Dunaji. Chodím aj do Medickej záhrady alebo do Sadu Janka Kráľa, pretože je tam dobrá zmrzlina a je to tam bezbariérové. V lete rád chodím k vode, k Dunaju, na kúpalisko Delfín alebo na Zlaté piesky. Tieto verejné priestory sú pre ľudí na invalidnom vozíku dostatočne prispôsobené.
