Aký máš vzťah k Bratislave?
Už pozitívny. Zo začiatku som si nevedela predstaviť, že tu budem žiť. Som z Banskej Bystrice, menšieho mesta, a mala som pocit, že sem nepatrím. Nemala som tu žiadnu rodinu ani priateľov, prišla som sem kvôli manželovi, ktorý tu pracuje a má tu firmu. Cítila som sa ako vyvrheľ.
Ako to dopadlo?
Perfektne. Po troch rokoch sa mi vďaka tréningom jogy podarilo nájsť si komunitu ľudí, ktorí ma medzi seba „prijali“. Sú to väčšinou Bratislavčania, s ktorými si rozumiem, a aj vďaka nim si už neviem predstaviť život inde. Bratislava mi prirástla k srdcu, pripadá mi taká akurátna. Praha je podľa mňa už príliš veľká a Banská Bystrica zas príliš malá. Už som sa tu naučila žiť, už mám svoje miesta, kde trávime s deťmi veľa času.
Ktoré sú tvoje obľúbené miesta, kde s deťmi trávite najviac času?
Keď boli chlapci menší, chodili sme na Tyršovo nábrežie hádzať kamienky do Dunaja. Odtiaľ sme išli na bicykloch do Sadu Janka Kráľa, kde sme si sadli do bufetu. Mám rada aj Kolibu a Železnú studienku, tam sa veľmi rada chodím prechádzať. Z detských ihrísk máme s chlapcami najradšej ihrisko Lienka v Ružinove. Je to sídliskové ihrisko, ktoré tamojšia komunita susedov udržiava, sú tam k dispozícii hračky a všeobecne je to veľmi príjemné miesto.
Čo ti v Bratislave najviac chýba?
Viac vecí, ale najviac asi vybavenosť pre mamičky pri verejných priestoroch. Keď niekam idem s deťmi, napríklad k spomínanému Tyršovmu nábrežiu alebo všeobecne do centra mesta, chcem ísť aspoň na pol dňa, ak nie na celý deň. V meste však nikde nie sú miesta, kde by som mohla v pokoji dojčiť dieťa, odsať si mlieko alebo urobiť podobné citlivé veci, ktoré sú na verejnosti „nepatričné“. Často však ani ja, ani iné mamičky nemáme inú možnosť.
V poslednom čase sa objavili diskusie na tému dojčenia na verejnosti, ale väčšinou iba zo strany tých, ktorým to prekáža. Ako sa na to pozeráš z pohľadu matky?
Ani mne, samozrejme, nie je príjemné vykonávať tieto činnosti na verejnosti a byť terčom rôznych pohľadov. Ale ako som spomínala, nemám na výber. Pri detských ihriskách môžeme byť vďační za pár lavičiek, o prebaľovacích pultoch a diskrétnych priestoroch pre mamičky môžeme len snívať. Jediné miesta, kde toto vybavenie je, sú nákupné centrá.
Okrem diskrétnych priestorov ti ako mamičke ešte niečo chýba?
Rada by som sa s deťmi najedla niekde, kde nepredávajú iba hotdogy, hranolčeky a sladené nápoje. Myslím si, že nezdravou stravou a cukrami deťom škodíme, a preto sa snažím vyhľadávať zdravšie alternatívy. V Bratislave mi však chýbajú. Ja už nie som ten typ matky, ako bola napríklad moja mama, že o šiestej ráno vstanem a navarím. Keď idem von do Starého Mesta, chýbajú mi podniky, kde mne aj mojim deťom pripravia zdravé a chutné jedlo. Najmä v okolí verejných priestorov a detských ihrísk neviem ani o jednom.
Ako sa kočíkuje v Bratislave?
Mám skúsenosti najmä z kočíkovania dvojičiek, keď som mala široký, viac ako 70-centimetrový kočík. Vtedy to bolo ťažké. Často sa mi stávalo, že som musela zísť z chodníka kvôli zaparkovaným autám a ísť po ceste pred neprehľadnými zákrutami a autá ma obchádzali. Niekedy som s kočíkom aj utekala, pretože som sa naozaj bála, že odniekiaľ „vyletí“ auto a zrazí nás. Chodníky sú rozbité, autá na nich parkujú a nedodržujú odstupy.
Takže sa v Bratislave necítiš bezpečne?
S deťmi sa bojím najmä na ostrovčekoch v križovatkách, okolo ktorých sa premávajú autá v plnej rýchlosti a ja tam stojím absolútne nechránená. Rovnako mám strach v niektorých lokalitách, v ktorých sa zdržiavajú bezdomovci, napríklad na Poštovej alebo na Hlavnej stanici. Syn sa prirodzene zapozerá na bezdomovca a ja tŕpnem, či nás okríkne a vznikne problém.
Využívaš MHD?
V Prahe som „tramvajou“ cestovala často, ale v Bratislave využívam výlučne auto. Bolo to aj tým, že v Prahe bola tá cesta naozaj pekná, rada som sa vozila s výhľadom na historické ulice a časti mesta.
Prečo si v Bratislave presadla do auta?
Nadväznosť spojov je oveľa horšia. Často som na prestup čakala aj 15 minút, čo v zime s dvoma malými deťmi nie je najlepšie riešenie. Asi žiadna mama nechce, aby jej dieťa ochorelo. Pri prestupoch sú niekedy zložité aj presuny medzi zastávkami, napríklad na Trnavskom mýte sme museli používať výťah, kvôli ktorému sme potom nestíhali. Úplný vrchol je, keď musím prosiť ľudí, aby mi uvoľnili miesto vyhradené na kočík, čo sa mi v Bratislave stávalo dosť často. Veľakrát som sa do autobusu či električky s kočíkom ani nezmestila. Nehovoriac o bezbariérovosti – v Prahe boli už pred piatimi rokmi takmer všetky električky bezbariérové, v Bratislave aj dnes jazdia klasické, do ktorých mi musí niekto ochotne kočík vyniesť.
Čo by sa muselo stať, aby si začala využívať hromadnú dopravu?
Musela by som sa cítiť flexibilne a musela by som sa vedieť spoľahnúť na niektoré vybavenie, ktoré momentálne v Bratislave chýba. Všade si musíme nosiť vlastné hračky, jedlo, nápoje. Oveľa ľahšie sa to zabalí do auta ako do MHD. Zároveň si však uvedomujem, že nie každá mamička má výhody ako ja – bývanie v relatívne bezpečnej štvrti, možnosť presúvať sa autom a podobne. Z tohto pohľadu si uvedomujem, že ja aj moje deti sme na tom dosť dobre.
Aké rady by si dala mamičkám, ktoré možno iba začínajú s výchovou detí v Bratislave, a zažívajú všetko prvýkrát?
Napadli mi dve rady, ktoré spolu súvisia – aby sa nebáli a na nič sa nespoliehali. Ak berú deti von ďalej od bydliska, nech nepočítajú s tým, že si tam niekde budú môcť dať zdravý obed, alebo že budú môcť deti pohodlne v súkromí prebaliť či nadojčiť. Musia sa prekonať a dojčenie či odsávanie mlieka vybaviť niekde na lavičke či na obrubníku. Nie je to príjemné, ale inú možnosť nemáme. Niekedy sa stane, že som príjemne prekvapená a nejaké miesto je na návštevu mamičiek naozaj vybavené, ale spoliehať sa na to určite nemôžem.
