Prečo sa hrad nad Dunajom volá Devín, ako vznikla Železná studnička alebo za akých okolností sa objavil obraz muža nad vchodom do Starej radnice? O tom všetko hovoria staré historky a povesti z Bratislavy.
Duchových dvesto dukátov a plátno s vypálenou dlaňou v Dóme sv. Martina
V Dóme sv. Martina medzi artefaktmi leží doska s bielym plátnom a vypálenou dlaňou pravej ruky. Podľa legendy z polovice 17. storočia patrila duchovi, ktorý počas niekoľkých dní navštevoval mladé dievča, Reginu Fisherovú. V prvú noc sa jej zjavil, no nepovedal ani slovo. Opakovalo sa to aj druhú a tretiu noc, a tak sa Regina vybrala do františkánskeho kostola za svojím spovedníkom. Ten jej povedal, aby sa nebála, a keď sa jej duch znovu zjaví, aby ho pozdravila: „Chváľ každý duch Hospodina!“ Regina tak aj v noci učinila, duch jej odpovedal a začal svoje rozprávanie.
Jeho meno bolo Johann Klement Zwesenbauer a za svojho nečestného života bral úplatky a vysoké poplatky od ľudu, no najviac ho ťažila suma dvesto zlatých, ktoré nečestne pred smrťou získal od istého kupca. Nemohol nájsť pokoj, a preto požiadal Reginu, aby šla za jeho manželkou, vdovou a vypýtala od nej dvesto dukátov. Za peniaze mala dať u rezbára vyhotoviť sochu Matky Božej a ukrižovaného Ježiša a položiť ju na hlavný oltár Dómu sv. Martina. Regina sa bála, že jej vdova neuverí, a tak sa aj stalo. Preto v ďalšiu noc požiadala ducha, či by jej nemohol dať nejaký dôkaz, aby jej uverili. Duch pristúpil k jej žehliacej doske, položil na ňu svoju pravú ruku a zmizol. Regina ráno na doske našla vypálenú pravú dlaň aj s prstami. Tomuto znameniu vdova uverila a peniaze jej vyplatila. Regina dala u rezbára vyhotoviť sochu z lipového dreva, ktorú zaniesla do dómu a slávnostne ju položili na oltár. Za zvyšok peňazí dala odslúžiť omšu a nakúpila sviece. Duch našiel svoj pokoj a už nikdy viac sa nezjavil.
Devín a panenská vežička
Vyvýšenina nad sútokom riek Dunaja a Moravy bola osídlená už za doby keltskej. Slovania tu v prvej polovici 9. storočia založili mocnú ríšu s názvom Veľká Morava, kde vybudovali svoje hradisko a pevnosť. Tu sa knieža Rastislav bránil vojskám Ľudovíta Nemca. K hradu sa viaže niekoľko povestí a všetky sú o krásnych devách a ich láske.
Jedna povesť ešte z čias starého Ríma hovorí o krásnej Rimanke Silvii, ktorá bola kňažkou vo Vestinom chráme a zaľúbila sa do veliteľa pevnosti. Kňaz chrámu však z ich lásky radosť nemal a Silviu dal zavrieť do vežičky na skalnom prste pod hradom nad vodami Dunaja. Strážnik veliteľa za noci vpustil do veže a keď ich nadránom upozornil búchaním, že návšteva skončila, nechceli sa od seba navždy rozlúčiť, a tak ukončili svoj život pod studenou hladinou Dunaja. Strážcovia našli už iba prázdnu vežu. Na pamiatku devy tak vraj ľudia začali miesto nazývať Devin hrad a vežu, ktorá sa vypína nad vodou Panenská vežička.
Ďalšia povesť rozpráva o láske, ktorá pripravila o život Margarétu a jej milého, mladého pána devínskeho hradu Mikuláša. Deva pochádzala z Korutánska, kde sa hradný pán vydal na pytačky a krásne dievča mu padlo do oka. Jej otec však ich sobáš neschválil. Mikuláš preto devu uniesol na svoj hrad Devín, kde chystali svadbu. Margarétin strýko hrad prepadol aj s ozbrojencami a rytiera Mikuláša donútili ustúpiť do štíhlej hradnej vežičky. Ten v boji podľahol a jeho milá od žiaľu skočila do vôd Dunaja. Odvtedy sa skalnej vežičke hovorí Panenská veža.
Železná studnička
Ako vznikol prameň, ktorý všetci Bratislavčania poznajú pod názvom Železná studnička? Mýty vravia, že kedysi dávno dievča Anka z vyšného mlyna pri riečke Vydrica páslo svoju kravu a na dne jamy, ktorá vznikla po vyvrátenom strome, zbadala starčeka. Ten sa márne snažil vyliezť, no nevládal. Dievča mu pomohlo a starostlivo ho očistilo. Ako vďaku jej ukázal prameň, z ktorého keď sa napije, bude mocná, krásna a zdravá. Mala si však zapamätať, že prameň bude ľuďom slúžiť, len keď sa bude využívať nezištne, iba na uzdravenie. Keby na ňom chcel niekto zbohatnúť, prameň stratí liečivú silu.
Postupne sa o ňom dozvedeli ľudia a začali pri ňom stavať drevené prístrešky, predávať víno i občerstvenie. Všetkým sa darilo. Nakoniec tu podnikavý mlynár Ján Trommer postavil aj veľkú murovanú budovu a v nej kúpele. Pýtal peniaze za nocľah aj za liečivú vodu. Tá sa začala pomaly strácať, až nakoniec úplne zmizla. Prameň vyschol a zostal po ňom len názov výletného miesta Železná studnička. Legendu podporujú aj historické pramene, ktoré vravia, že v tridsiatych rokoch 19. storočia tu Ján Trommer naozaj dal postaviť známe Ferdinandove kúpele a jeho klientelou boli nielen bohatí mešťania z Bratislavy, ale aj šľachta z Viedne a Budapešti. Netrvalo dlho a voda z prameňa sa začala vytrácať, pretože stavbári pravdepodobne pri zemných prácach narušili podzemné vodné pramene.
Čertov obraz mestského pána na radnici
Nad gotickým vchodom do Starej radnice zo strany Hlavného námestia sa nachádza zaujímavý obraz starého muža s dlhou bradou. Legendy hovoria, že ten obraz vznikol v časoch, keď jeden mocný radný pán skupoval pozemky, aby rozšíril svoje hospodárstvo. Jeden sa mu však nedarilo skúpiť, lebo rodina ho nechcela predať. Preto im strpčoval život a po smrti majiteľa pozemku si ho spolu s domom podvodom privlastnil. Vdova s deťmi tak zostala na ulici.
Rozhodla sa teda obrátiť na richtára, a tak prišla na radnicu so sťažnosťou. Radný pán ale tvrdil, že pozemok je jeho a jej manželovi ho dal len do prenájmu. Žena sa nenechala odbiť a povedala, že pozemok obrábal jej otec i starý otec a patril im. Richtár žiadal mestského pána prisahať, že hovorí pravdu. Ten prísahu nestihol dokončiť, lebo otvoreným oknom vletel blesk, všade v miestnosti bol cítiť dym a za hrmotu vyskočil sám čert. Schmatol krivoprísažníka a už ho nebolo. Až odchádzajúci roztrasení ľudia si všimli, že nad vchodom je namaľovaný nový obraz, ktorý vyzerá presne ako radný pán. Odvtedy bol výstrahou pre všetkých, ktorí by na súde chceli krivo prisahať.
Povesti o Michalskej veži
K jednej z dominánt historického centra Bratislavy sa viaže viacero mýtov a legiend. Jedna hovorí, že o polnoci sa na jej vrchol nie je radno vydávať, lebo môžeme stretnúť čiernu pani a z jej pohľadu zamrzne aj duša. Kedysi to bývala pekárova dcéra Uršuľa, ktorá zo závisti a z nesplnenej lásky obvinila svoju kamarátku Agátu z bosoráctva, čo v tej dobe znamenalo rozsudok smrti. Jej upálenie na hranici sledovala z vrchu Michalskej veže, no šťastie jej to neprinieslo. Utrápila sa na smrť a legenda vraví, že po veži chodí v čiernych šatách dodnes.
Známa je aj povesť o hodinách na veži, ktoré boli kedysi len z troch strán. Pred dávnymi rokmi sa na zasadnutí dohodli radní aj richtár, že dajú vyhotoviť na vežu hodiny, aby všetci mešťania vedeli, koľko je hodín. Keďže peňazí v mestskej pokladnici bolo málo, mali prispieť všetci obyvatelia Bratislavy. Občania štedro prispievali a radní páni sa vybrali aj do židovskej štvrte, kde ich vypočuli, ale keď sa poradili, odpovedali, že na hodiny neprispejú. Aj tak už platili vysoké poplatky mestu. Mestských pánov to zarazilo a ako odplatu sa rozhodli, že hodiny budú len z troch strán. Na štvrtej strane, smerom do židovskej obce, budú chýbať, aby jej obyvatelia nevedeli, koľko je hodín. Táto strana bola bez mestských hodín, až kým ich tam mesto dodatočne nedalo namontovať.
Zdroje: Igor Janota – Legendy a mýty zo starej Bratislavy, 2008. Igor Janota – Rozprávky a povesti z Bratislavy, 2008. Igor Janota – Oprášené historky zo starej Bratislavy, 2006.
Bratislavský kraj – bratislavskykraj.sk
