Dňa 12. októbra 2022 sa na Zámockej ulici v Bratislave stal teroristický nenávistne motivovaný útok, ktorému padli za obeť dvaja príslušníci LGBTI+ komunity. Reakcie širokej verejnosti sa rôznili – od empatických vyjadrení ľútosti a volaní po tolerancii až po ďalšie nenávistné prejavy, ktoré tento čin nepriamo i priamo schvaľovali. O živote pred ním, jeho vplyve na náladu medzi LGBTI+ ľuďmi aj o budúcnosti v Bratislave či zahraničí otvorene hovorí novinár Zdeno Gáfrik.
Ako sa vám v Bratislave žilo pred udalosťami na Zámockej?
Do Bratislavy som prišiel po ukončení štúdia na vysokej škole už ako „vyoutovaný“, teda priznaný gej. Osobne si myslím, že gejovia a lesby vnímajú toto mesto na slovenské pomery ako bezpečné. Alebo aspoň bezpečnejšie. Je väčšie, trošku anonymnejšie a zároveň ponúka aj možnosti na nadväzovanie kontaktov a známostí. Bratislava je mesto, v ktorom stále treba niečo vylepšovať, rozhodne by som netvrdil, že je to ideálne miesto pre človeka LGBTI+, ale v porovnaní so zvyškom Slovenska je tou najlepšou alternatívou.
S akými miestami na Slovensku okrem Bratislavy máte ešte skúsenosť?
Hovorím o mojej rodnej dedinke Pitelová neďaleko Žiaru nad Hronom, kde som zase navštevoval strednú školu – teda o strednom Slovensku. Na univerzite som študoval v Trnave. To už je študentské mesto, život v ňom bol trochu iný – sám som sa správal otvorenejšie, ale stále to nebolo úplne ono.
Do Bratislavy ste prišli v roku 2003 ako 20-ročný. Keď si ju porovnáte s dneškom, aká bola vtedy pred takmer 20 rokmi?
Pamätám si obdobie, keď som ako gej išiel na prvý dúhový pochod, bolo to myslím v roku 2010. Vtedy sme sa na Hviezdoslavovom námestí stretli s početnou skupinou skínov a naša bezpečnosť závisela od silových zložiek, ktoré sa snažili chrániť menšinu. Každý ďalší pochod, na ktorom som sa zúčastnil (nebol som na všetkých), som však už vnímal ako mierumilovnejší, v omnoho priateľskejšej atmosfére. Rešpekt a akceptovanie ľudí LGBTI+ sa v Bratislave zmenilo k lepšiemu. Ale zároveň jedným dychom dodávam, že do veľkej miery to závisí aj od toho, akí ľudia vás obklopujú – na aké prostredie máte šťastie, či už v práci alebo súkromí. Ak máte okolo ľudí, ktorí vás majú radi, ktorí vás rešpektujú, neriešia to, aký ste, koho ľúbite a s kým spíte. V mojom prípade mi uľahčuje život aj práca, keďže som novinár a pracujem v oblasti módy, šoubiznisu a lifestylu, kde je tej tolerancie prirodzene viac.
Aké máte vy a ďalší príslušníci LGBTI komunity možnosti na zábavu v Bratislave? Sú tu nejaké podniky zamerané pre ľudí z vašej komunity?
Zo študentských čias si pamätám dodnes existujúci Apollon Gay Club a samozrejme sú aj ďalšie, no priznám sa, že najmä po pandémii už navštevujem nočné podniky vo všeobecnosti menej. Za pochvalu však stojí práca Romana Samotného, ktorý je majiteľom podniku Tepláreň. Patrí mu moja poklona za to, že sa pustil do prevádzky takéhoto podniku. Nie je jednoduché, keď sa každý deň stretávate s odmietavými a nenávistnými reakciami. Zároveň to bol práve on, kto ako dídžej a zároveň organizátor podujatí oživil klubovú scénu a organizoval rozličné párty v bratislavskom meste. Jednotlivé akcie hosťovali viaceré bratislavské podniky a aj to prináša ľuďom pocit, že už nemusíte chodiť dookola na jedno a to isté miesto, ak chcete stretnúť viac ľudí LGBTI+. Podarilo sa mu priniesť takpovediac ‚gay-friendly‘ atmosféru do širšieho mesta.
V októbri sa pred podnikom Tepláreň stal teroristický, nenávistne motivovaný útok, keď strelec zavraždil dvoch bezbranných ľudí. Ako to zmenilo váš život v Bratislave?
Pre mňa boli ťažké najmä prvé dni, keď nastával pocit uvedomovania si toho, čo sa stalo. Ako novinár som túto situáciu pozorne sledoval. Priznám sa, bol som zhrozený a zhnusený, keď som videl, aké veci boli ľudia schopní aj pod svojím menom a priezviskom úplne otvorene napísať. Aj to vás potom často privádza k myšlienkam, či vôbec bude niekedy Slovensko vhodná krajina na život pre ľudí LGBTI+, resp. pre akúkoľvek menšinu. Musím však dodať, že zároveň stále verím – možno naivne a idealisticky – že tento čin spáchaný jednotlivcom nie je ilustráciou väčšinového názoru. Asi aj preto, aké boli reakcie ľudí, ktorými som obklopený v mojom živote.
Cítite sa týmto útokom dotknutý aj vy osobne?
Dúfal som, že časy, keď nám gejom niečo reálne mohlo hroziť, už pominuli, no po tomto incidente som zneistel. Snažím sa veľa vecí ignorovať, napríklad sa nepúšťam do debát na sociálnych sieťach. Rozumiem, že žijeme v ťažkej dobe, pandémia, vojna a negatívne udalosti zamávajú s človekom po psychickej, pracovnej aj finančnej stránke a to sa potom často mení aj na frustráciu ventilovanú online. Zároveň však verím, že s ťažkými situáciami sa dá narábať aj pozitívnym spôsobom. Ja sa ventilujem aj cez písanie textov alebo diskusiami v mojej relácii, kde sme sa napríklad so psychológom na streľbu na Zámockej snažili pozrieť analytickejšie a hlbšie. Dá sa teda povedať, že sa s aktuálnou situáciou vyrovnávam aj vďaka mojej práci.
Nie každý má takéto možnosti ventilovania sa. Viete povedať, ako tento čin vnímajú ľudia z vášho okolia?
Mám veľa kamarátov gejov, ktorí pracujú v umení či šoubiznise a vyrovnávajú sa s týmito negatívnymi správami podobne ako ja, teda aj v práci.
Cítite dnes pri prechádzkach po meste zvýšený pocit rizika alebo diskomfortu?
Mám priateľa, ktorý je inej národnosti, pochádza z Rakúska. Nemáme problém sa pobozkať či chytiť sa za ruky vo Viedni, v Londýne či v Madride. V Bratislave na ulici ho však za ruku nedržím – nemám z toho dobrý pocit. Nemám na to odvahu. Ale tú som nemal ani pred streľbou. Samozrejme aj inde vo svete sa môžete stretnúť s odsudzujúcimi či nenávistnými pohľadmi, no ten pocit je výrazne iný ako v Bratislave.
Máte takúto skúsenosť v Bratislave?
Väčšinu z nich som zažil v mladšom veku – počas prvých rokov v Bratislave, tiež som bol terčom slovných útokov na vysokej škole – asi aj kvôli tomu, že som bol štíhlejší, femínnejší, obliekal som sa inak. Teraz sa o konkrétnych skúsenostiach skôr iba dočítam, alebo mi ich porozprávajú kamaráti – napríklad o nedávnom incidente v reštaurácii na bratislavskom nábreží.
Ako sa na vaše pocity v Bratislave pozerá váš priateľ?
Môj priateľ tomu rozumie, veľa sa o tom zhovárame – porovnávame si vlastné skúsenosti, dospievanie, coming out, postoj spoločnosti v oboch krajinách. Aj on pochádza z menšieho mesta, čiže niektoré veci prežil podobne ako ja tu aj on v Rakúsku. Tam sa však situácia výrazne zmenila k lepšiemu. Keď sme spolu v Bratislave, vieme, že sa nachádzame na území, kde by potenciálny konflikt mohol vyvrcholiť rýchlejšie ako napríklad vo Viedni.
Ako vnímate reakciu širšej verejnosti na októbrový teroristický útok? Uvedomujú si heterosexuáli dosad toho, čo sa stalo?
Nemyslím si, že si to väčšina ľudí uvedomuje v plnej miere. Potom sa chvalabohu nájdu takí, ktorí si to uvedomia vtedy, keď im situáciu vysvetlíte z pohľadu LGBTI+ človeka, a niečo si z toho zoberú. V našej krajine je však mnoho ľudí, ktorí incident zo Zámockej ulice ani nevnímajú ako teroristický útok, ako zločin z nenávisti. Možno je to aj tým, že Slováci neprejavujú k menšinám dostatok solidarity. Nerobíme dostatok opatrení voči diskriminácii menšiny.
Ako sa dá vysvetliť vplyv takéhoto činu ľuďom, ktorí sa necítia priamo zainteresovaní?
Netvrdím, že som šíriteľ osvety, no keď sa dostanem do nejakej situácie, kde môžem hovoriť otvorene, tak to využijem. Snažím sa ľuďom ukázať príklady na ich vlastnom živote. Sexualita je vrodená vec. Sme tu, sme takí, akí sme. Každý jeden z nás je predsa iný a práva si zaslúžime rovnaké všetci.
Čo môže podľa vás Bratislava urobiť, aby zvýšila pocit bezpečnosti LGBTI komunity a podnietila toleranciu voči nim – teda aj vám?
Musíme v prvom rade začať od seba ako spoločnosť. Celé je to vec tolerancie a schopnosti rešpektovať jeden druhého. Mám netere aj synovca a ani jedno z detí nerieši, že mám partnera. Dokonca vedia, že sme zasnúbení. Vzorce netolerancie prichádzajú postupom času. Môžete ich vnímať v rodine, škole, práci a okolí, v ktorom sa nachádzate. Ja som mal obrovské šťastie na moju rodinu, blízkych, nie každému je ale dopriate. Na to, aby tých pozitívnych postojov bolo viac, musíme zmeniť veci na spoločenskej, systémovej úrovni. Začať sa seriózne zaoberať sexuálnou výchovou, etikou a zvyšovaním tolerancie na školách. Musíme ukázať, že odlišnosť, rozmanitosť je úplne v poriadku. Úlohou mesta je podpora projektov na zvyšovanie tolerancie. Nebavme sa však len o Bratislave, je to úloha, priam povinnosť štátu a mala by sa diať v celej krajine. Volať odborníkov na diskusie nielen do škôl, ale rovnako medzi dospelých. Vzdelávať treba aj armádu a políciu, pretože sú zodpovední za našu bezpečnosť a sú tými, na ktorých sa obraciame, keď sa nám niečo stane.
Pomáhajú podľa vás aj akcie ako sú dúhové pochody?
Myslím si, že ich stále potrebujeme. Pride pochody by mali byť primárne oslavou inakosti, pestrosti v spoločnosti. Tá naša však stále nemá vyriešené práva menšín a práve prostredníctvom dúhových pochodov je na Slovensku ďalšia platforma, ktorá môže na problémy menšín poukázať.
Spomínali ste, že v iných metropolách sa necítite pri prejavovaní náklonnosti priateľovi tak nepríjemne ako v Bratislave. Aké máte skúsenosti zo zahraničia?
Ako som už povedal, v mojom blízkom okolí sa správame absolútne prirodzene ako dvaja partneri, ale ak hovoríme o verejných miestach – tak vo všeobecnosti je zahraničie smerom na západ určite bezpečnejšie. Nejde však len o bezpečnejšie podmienky, ale aj o to, že vás skrátka ľudia „menej riešia“. Je to vec, ktorú ako gej či iný príslušník LGBTI komunity potrebujete takisto, ako akýkoľvek anonymný heterosexuálny pár, ktorý sa na ulici drží za ruky či si dá bozk na rozlúčku.
Ktoré mesto alebo krajina je podľa vás príkladom pri prístupe k LGBTI komunite?
Keďže mám tú najosobnejšiu skúsenosť práve s Rakúskom, vnímam ho ako dobrý príklad. Nie je to tak, že krajina by chcela ponúknuť LGBTI+ ľuďom niečo viac, skôr im ukazuje, že aj oni sú jej plnohodnotnou súčasťou. Snáď sa toho dočkáme raz aj u nás doma.
