Tradícia jazdeckého a klusáckeho športu je úzko previazaná s históriou Bratislavy. Jeho rozvoj je spojený s Petržalkou, kde na dostihovej dráhe postavenej na pálffyovskom pozemku od roku 1903 víta domácich a svetových džokejov. Ján Valtýni pôsobí na petržalskom závodisku ako vedúci oddelenia marketingu a v rozhovore opisuje tradíciu tohto konského športu aj pár zaujímavostí o legendárnom hipodróme.
V ktorom roku bolo závodisko oficiálne otvorené, resp. kedy mali možnosť kone prvýkrát vycválať na dráhu?
Tradícia dostihov v Petržalke siaha do 19. storočia, nie však na súčasnom mieste v Starom háji. Pôvodná „stará“ dostihová dráha ležala v susedstve nákupného centra Aupark, teda dnešného Sadu Janka Kráľa, presnejšie pri jeho juhovýchodnom cípe. Prvé dostihy sa tu konali 28. apríla 1865.
Vieme, že klusácky šport bol v minulosti obľúbený medzi grófmi. Kto nechal postaviť dostihovú dráhu v Petržalke?
V roku 1903 v tesnej blízkosti vyššie spomínanej cvalovej dostihovej dráhy (tá vtedy slúžila koňom už takmer štyri dekády) vyrástol druhý hipodróm, tentoraz špeciálne určený pre klusácke dostihy. Cvalová a klusácka prevádzka majú svoje špecifiká a odlišnosti. Jednou z nich je aj tá, že cvalových a klusáckych dostihov sa zúčastňujú rozličné plemená koní. Prvým predsedom bratislavského klusáckeho spolku bol gróf Eugen Čáky. O jeho chod sa starali aj významní bratislavskí mešťania a podnikatelia. Jedným z nich bol aj priemyselník Anton Durvay, ktorý okrem iného vlastnil v Petržalke tehelňu. Jeho spoločnosť bola poverená výstavbou klusáckeho štadióna podľa projektu viedenského staviteľa Eustacchia.
O akú architektúru sa v tej dobe opierala výstavba dráhy? Je v súčasnosti zachované niečo z pôvodných základov závodiska?
V období rokov 1903 až 1925 mala Petržalka dve dostihové dráhy, staršiu cvalovú a novšiu klusácku, stojace tesne vedľa seba. Žiaľ, o architektúre cvalovej dráhy nevieme skoro nič, keďže archívne materiály takmer úplne absentujú. Podrobne poznáme výsledky dostihov, mená koní a jazdcov, ale v podstate netušíme, ako vyzerala dráha a jej zázemie. V prípade klusáckeho hipodrómu je to o niečo lepšie. Vybudovaný bol na tú dobu veľmi moderne. Bol to ovál s obvodom tisíc metrov a klopenými oblúkmi. Diváci mohli sledovať konské preteky z elegantnej drevenej tribúny. Súčasťou závodiska bolo aj kvalitné zázemie pre kone a personál – stajne a tréningové priestory. Koniec klusáckeho štadióna prišiel už v roku 1925, posledné zápolenie na cvalovej dráhe datujeme do októbra 1931. Následne bol športový areál veľmi rýchlo rozparcelovaný na stavebné pozemky. Cvalová dráha bola pri živote ešte na mapách z 50. rokov 20. storočia, vtedy lokalita niesla názov „dostihové lúky“. Od 70. rokov je už však akákoľvek pamiatka na dva pôvodné petržalské hipodrómy prekrytá sídliskom.
Ako vnímate tradíciu dostihov v Petržalke? Z dostihovej dráhy sa stal orientačný bod známy takmer každému Bratislavčanovi, bolo to tak aj v minulosti?
Generácia súčasných Petržalčanov a Bratislavčanov má dostihy spojené s „novým“ hipodrómom na Starohájskej ulici, ktorý je v prevádzke od roku 1960. Je to nádherný kus prírody uprostred 150-tisícového sídliska, pozostatok dunajského lužného lesa, skutočné zelené srdce Petržalky. Ako som už spomenul, dostihy sú s pravým brehom Dunaja spojené už od roku 1865 a je skvelé, že táto tradícia trvá dodnes. Ak by sme sa preniesli na začiatok minulého storočia, nájdeme Petržalku ako miesto relaxu, oddychu, kultúry a športu. Stredisko športu a kultúry dotvárali reštaurácia Leberfinger, divadlo Aréna, lodenice a veslárske kluby, tenisové kurty, štyri futbalové štadióny, a k tomu všetkému neodmysliteľne patrili aj obe dostihové dráhy.
Ktorý najznámejší džokej sa predstavil na závodisku? Bolo ich viac?
V novodobej histórii slovenských dostihov sem zavítal hneď v roku 1993 hviezdny hosť prvého ročníka Slovenského derby, Angličan Lester Piggot. V dostihovom svete bol rovnakou celebritou, akými sú Roger Federer v tenise či Cristiano Ronaldo pre fanúšikov futbalu. Po ňom nasledovali ďalšie stálice európskych dostihových dráh, či už z Francúzska, Írska alebo Nemecka. Desať rokov po Piggotovej návšteve si srdcia divákov získal aj Talian Lanfranco „Frankie“ Dettori, veľký šoumen a vtedy bez debaty najpopulárnejší džokej planéty.
Ako fungujete v súčasnosti? Zasiahla vás pandémia covidu, prípadne už ste sa stihli „zotaviť“?
Začiatky koronavírusu znamenali pre dostihy poriadnu skúšku a doslova krst ohňom. Namiesto plánovaných osemnástich dostihových dní sa ich vtedy uskutočnilo len osem. Veľká vďaka patrí majiteľom a trénerom koní, ktorí svojich štvornohých zverencov živili a držali v „prevádzkovej teplote“ aj počas obdobia najväčšej neistoty. Pritom kôň nie je ako auto, ktoré odstavíte do garáže. Je to živý tvor a vrcholový atlét, ktorý potrebuje nielen každodennú starostlivosť, ale aj pravidelný tréning. Vlaňajšok bol, našťastie v znamení konsolidácie a návratu do normálu a sezónu 2022 môžeme považovať za plnohodnotnú, ako pred pandémiou.
Aké novinky, podujatia a významné zmeny plánujete v budúcnosti?
Aktuálna dostihová sezóna sa pomaly chýli ku koncu. Pätnásť z osemnástich mítingov už máme za sebou vrátane tých najvýznamnejších. V októbri sú naplánované tri záverečné dostihové dni, po ktorých nasleduje zimná prestávka. Sezónu v roku 2023 zahájime opäť v apríli. Veľmi pozitívne vnímame organizácie iných podujatí, ktoré sa konali v našom areáli. Hostili sme opäť medzinárodnú výstavu psov, Dni Petržalky a prológ cyklistických pretekov Okolo Slovenska. Ani v zime neostane Závodisko opustené. Dúfam, že neprezradím veľa, keď poviem, že na svoje si prídu aj priaznivci korčuľovania. Už teraz sa nám plní kalendár eventov na jar a leto 2023. Výziev a plánov do budúcnosti je veľa. Metropola Slovenska si istotne zaslúži moderný dostihový areál európskeho štandardu.
