V sérii článkov v Petržalských novinách píšete, že prví kočovníci sa na území dnešnej Petržalky začali usídľovať v 10. storočí. O akých ľudí išlo?
Bolo to obdobie po zániku Veľkej Moravy. V tých časoch tvorili územie dnešnej Petržalky ostrovy a ostrovčeky vytvorené z viacerých ramien Dunaja. Na tých väčších, bezpečnejších, sa pravdepodobne usádzali ľudia. Prví, ktorých z písomných prameňov poznáme podľa mena, sa volali Pečenehovia. Tí sa však do histórie zapísali ako bojovný a kočovný kmeň, ktorý sa nikde dlho nezdržal. Neskôr prišiel kmeň Sikulov a po nich ruské bojovné kmene. Od 13. storočia začali prichádzať nemeckí kolonisti na územie Uhorska, pričom časť z nich sa usadila aj v dnešnej Petržalke. V 16. storočí, po Bitke pri Moháči, utekali pred Osmanskými vojskami ľudia z južných území Uhorského kráľovstva, a niektorí sa usadili aj v Petržalke.
Čo ich viedlo k tomu usadiť sa práve na tomto území?
Územie Petržalky vytvárali spomínané ostrovy, ktoré boli síce veľmi úrodné, ale zároveň aj dosť nebezpečné. Záplavy, ktoré rieka Dunaj po celé stáročia spôsobovala, totiž ničili domy aj úrodu. Zrejme práve preto sa na tomto území ľudia usádzali len na krátko. Ešte v 16. storočí žili na území dnešnej Petržalky ľudia len v asi tridsiatich usadlostiach. Napríklad takí Rómovia prichádzali na toto územie v 19. storočí iba v lete. V každom prípade dôvody, pre ktoré tí-ktorí predkovia ostali, mohli byť také rôzne, ako len dokážu byť rôzne ľudské osudy.
Do 19. storočia sa tu vystriedalo pomerne dosť národov, je to zaujímavý mix. Ak dnes stretneme starého Petržalčana, kam siahajú jeho korene?
To by som chcela aj ja vedieť. Mnohí ‚rodovo starí‘ Petržalčania majú pravdepodobne nemeckých, maďarských, bulharských, českých, chorvátskych či rómskych predkov. Ale na druhej strane, v Petržalke žije aj veľa starších ľudí, ktorí pokojne môžu mať korene rozvetvené po celom Slovensku. Do úvahy tiež treba brať to, že z politických dôvodov – teda pred perzekúciami zo strany vládnucej strany – sa naprieč celými dejinami mohlo stávať, že sa ľudia oficiálne hlásili k inej národnosti než k tej, ktorá bola ich materinská. Aj to môže skresľovať štatistické meranie. Koncom 19. storočia žilo na území dnešnej Petržalky vyše 84 percent nemecky hovoriaceho obyvateľstva a iba necelé tri percentá slovensky hovoriacich ľudí. V 30. rokoch 20. storočia sa to prudko zmenilo. Nemecky hovoriacich ľudí bolo okolo 22 percent, slovensky a česky hovorilo viac ako 55 percent obyvateľstva. Nemalú skupinu, vyše 14 percent, tvorili maďarsky hovoriaci obyvatelia. Bolo by veľmi zaujímavé zistiť, koľkí z obyvateľov majú čistý, národnostne nezmiešaný pôvod.
Ako vyzerala Petržalka pred sto rokmi?
Pred sto rokmi, teda v roku 1920, bola Petržalka rozrastajúcou sa lokalitou. Žilo v nej okolo 4 300 obyvateľov. Ostrovy ľudia medzičasom zasypali a tým vznikali spevnené plochy, na ktorých si stavali domy so záhradami, a tiež továrne. Veľkým prínosom bolo postavenie železničného mosta v roku 1891 a aj vybudovanie električkovej trasy medzi Bratislavou a Viedňou v roku 1895, ktorá viedla cez Petržalku. Napriek tomu Petržalka mala, v porovnaní s Bratislavou na protiľahlej strane Dunaja, stále takpovediac vidiecky charakter. Najlepšie by ju vedeli opísať tí, ktorí tam žili, napríklad rodák Jaroslav Gustafík nám poskytol krásne svedectvo vo svojej knihe Spomienky Staropetržalčana.
Čím sa vtedy živili jej obyvatelia?
Zjednodušene by sa dalo povedať, že sa živili pestovaním a predajom zeleniny, ale nebola by to úplne pravda. Pred sto rokmi už boli v Petržalke etablované továrne ako parná píla bratov Harschovcov, tiež továreň Sphinx, založená rakúskym podnikateľom Petrom Westenom, v ktorej vyrábali smaltový riad, a rovnako tak aj najstarší priemyselný podnik v Petržalke známy ako Durvayova tehelňa. Zo všetkých azda najznámejšia je továreň rakúskeho podnikateľa Reithofera na výrobu bavlny, spracovanie ťavej srsti a výrobu hnacích gumených remeňov dodnes známa ako Matador. Pri týchto továrňach mali zamestnanci služobné byty, alebo svoje domy. Továrne expandovali do zahraničia, zvyšoval sa počet zamestnancov aj životná úroveň a počet obyvateľov Petržalky, a to až do príchodu fašistických vojsk.
História Petržalky je poznačená polohou na pomedzí troch štátov, kvôli ktorej tu často táborili vojaci či prebiehali o ňu konflikty. Prečo bola Petržalka zo strategického hľadiska dôležitá?
Každé územie, ktoré tvorí hranicu susedných krajín, je vždy dôležité, pretože vládcovia krajín sa vo vojnovom konflikte snažili rozšíriť, zväčšiť, získať moc nad väčším počtom obyvateľstva a pochopiteľne aj príjem z ich práce, úrody či nerastného bohatstva. V podstate celá lokalita dnešnej Bratislavy bola po dlhé stáročia lukratívnym miestom pre mnohých panovníkov. Petržalka priamo spájala Uhorsko s Rakúskom a Čechmi, resp. s Moravou a to nie len po zemi, ale aj po Dunaji. Navyše, práve v tejto lokalite bol brod, cez ktorý sa relatívne ľahko dalo prejsť na druhý breh rieky. Kto už by nechcel vlastniť takéto územie?
Ako ju poznačila vojnová história?
Veľmi. Tak, ako každé mesto a miesto, aj Petržalku veľmi ovplyvnili všetky vojny a bitky, ktoré sa kedy odohrali na jej území. A nie len Petržalku ako takú, ale predovšetkým jej obyvateľov, ktorí sa neraz stali vazalmi či priam väzňami okupantov. Tak tomu bolo v 12. storočí, keď nemecký cisár Fridrich I. Barbarossa utáboril svoju niekoľkotisícovú armádu počas pochodu do Svätej zeme, podobne tomu bolo v 19. storočí počas Napoleonských vojen, a tiež v 20. storočí počas 2. svetovej vojny, keď sa Petržalka násilím stala súčasťou hitlerovskej fašistickej Tretej ríše. Pochopiteľne to malo vplyv na život ľudí, a takmer vždy negatívny.
Sad Janka Kráľa patrí k najvýznamnejším zeleným plochám v Bratislave, podľa vášho blogu ide o najstarší verejný park v Strednej Európe. Ako vznikol?
Sad Janka Kráľa je najstarší verejný park v Strednej Európe podľa všetkých dostupných informácií o jeho vzniku a histórii. Jeho vznik súvisí so zasypávaním ramien Dunaja a predovšetkým s reguláciou toku tejto druhej najväčšej rieky Európy, ktorá prebiehala za vlády Márie Terézie. Mimoriadne pútavo popísali jeho vznik historici Ľuboš Kačírek a Pavol Tišliar v práci Petržalka do roku 1918. Z nej sa môžeme dozvedieť, že Sad Janka Kráľa dal postaviť syn Márie Terézie, cisár Jozef II. v roku 1776. Park však nevznikol sám od seba, ale vysadili ho ľudia. Aj preto mu hovoríme sad. Veľkú a konkrétnu zásluhu na jeho vytvorení má botanik, lekár a propagátor očkovania proti kiahňam Štefan Lumnitzer (1749-1806), rodák z Banskej Štiavnice. V 19. storočí sa na jeho veľkej, zmenenej úprave podieľali bratislavskí rodáci v spolupráci s vedením mesta a to predovšetkým pedagóg Kráľovskej akadémie v Prešporku, neskorší spoluzakladateľ Múzea mesta Bratislava František Floris Romer a Štefan Ladislav Endlicher, profesor botaniky na Akadémii vied vo Viedni.
Uvedomovali si už vtedy ľudia v čele mesta, resp. obce, dôležitosť kvalitných verejných priestorov?
Podľa toho, ako rôzne ľudia využívali taký verejný priestor, akým bol napríklad Sad Janka Kráľa sa zdá, že zástupcovia mesta si uvedomovali ich význam veľmi dobre. V Sade Janka Kráľa sa radi stretávali ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev. Za týmto účelom vznikali hostince, kaviarne a reštaurácie, kde sa dalo počúvať hudbu či zatancovať si. V Sade Janka Kráľa sa tiež konali rôzne podujatia a oslavy, športové turnaje, koncerty a divadelné predstavenia. Bolo to vyhľadávané miesto pre mnohých obyvateľov vtedajšieho Prešporku, ktorí ho zároveň zveľaďovali, alebo aspoň finančne prispievali na jeho zveľaďovanie. Azda najslávnejším podujatím v dejinách Sadu Janka Kráľa je druhý ročník Celouhorskej poľnohospodárskej výstavy v roku 1902. Hoci výstava priniesla mestu na tri týždne veľkú slávu a rozvoj cestovného ruchu, Sad Janka Kráľa po nej ešte dlho dávali do pôvodného stavu.
Aký bol historický vzťah medzi Petržalkou a Bratislavou, kým sa jedna nestala mestskou časťou tej druhej?
Vzťah medzi Petržalkou a Bratislavou by som nazvala ‚navzájom prepojený‘ a myslím si, že to vždy záviselo od konkrétnych ľudí, ktorí zastupovali mesto Bratislava (do roku 1919 Pressburg/ Pozsony/Prešporok) a obce na druhej strane Dunaja, ktorých spojením vznikla Petržalka. O vzájomnom prepojení v podstate svedčia už prvé písomné pramene o Petržalke. Napríklad o Pečenehoch, ktorých sme spomínali v úvode, sa tiež dozvedáme v súvislosti s tým, že istý čas vykonávali strážnu službu pre uhorského panovníka Gejzu. Aj náš slávny polyhistor Matej Bel vo svojich Notíciách neraz uvádza, že zámožní obyvatelia z nášho mesta, ktoré on nazýval Istropolis, vlastnia rekreačné a poľnohospodárske pozemky na pravom brehu Dunaja. Niektoré územia dokonca vlastnil aj uhorský kráľ a prešporská kapitula. Obyvatelia osád, z ktorých spojením vznikla Petržalka, zároveň často chodievali predávať svoje plodiny a ryby na jarmoky do Prešporku, kde následne nakupovali to, čo potrebovali. Zrejme bolo iba otázkou času, kým sa formálne stane Petržalka súčasťou Bratislavy.
Ako by vyzerala Petržalka, keby ostala samostatná a nebola pričlenená k Bratislave a zneužitá socializmom na výstavbu panelákov?
Ťažko odpovedať na takúto zaujímavú otázku. Mňa osobne napríklad zaujíma, ako by sa vyvíjala, keby do jej osudu nezasiahlo fašistické Nemecko a následné znárodňovanie podnikov počas Komunistického režimu. Pekné by však bolo predstavovať si to nie len v Petržalke, ale aj v Bratislave a vôbec na celom Slovensku. Ale čas nevrátime. Myslím si, že je lepšie sa z minulosti už iba poučiť, ale to by sme ju najprv museli poznať.
Kam sa môžu fanúšikovia histórie vydať za ukážkou dejín Petržalky a jej obyvateľstva?
V Bratislave máme niekoľkých sprievodcov, ktorí sa špecializujú aj na dejiny Petržalky a robia v nej prehliadky pre domácich aj zahraničných turistov. Zaujímavé je aj Múzeum Petržalského opevnenia. Históriu Petržalky však možno spoznať aj z kníh napríklad od Jána Čomaja alebo Martina Kleibla a tiež na stránkach Miestnej knižnice Petržalka, kde veľmi pútavo spracovali dejiny Petržalky historici Ľuboš Kačírek a Pavol Tišliar.
„Stačí tak málo k tomu, aby sa človek vyvaroval chybám našich predkov. Stačí mať iba záujem spoznať dejiny. A tie Petržalské, to je jedno úžasné, priam dobrodružné čítanie.“
Katarína Králiková sa ako sprievodkyňa dejinami špecializuje na tematické prehliadky v historickom jadre Bratislavy, organizuje tiež prehliadky Ženy na Bratislavskom hrade a s kolegyňami sprievodkyňami aj prehliadky pre školy. Je členkou o. z. Kempelenopolis. Od roku 2019 publikuje články o histórii v Bratislavských a v Petržalských novinách a na svojej stránke www.katarinakralikova.sk píše blogy o inšpiratívnych osobnostiach z dejín Slovenska.
