Výrazná premena bratislavskej mestskej časti Petržalka dodnes zaujíma odborníkov aj verejnosť. Pokojná obec na pravom brehu rieky Dunaj sa v 70. rokoch 20. storočia pretransformovala na najväčšie sídlisko na Slovensku. Spomínať na letné kúpanie na Lide či prechádzky marhuľovými sadmi majú možnosť jej dnešní obyvatelia vďaka cyklu výstav Taká bola Petržalka. Ich autor, historik a muzeológ Ľuboš Kačírek, hovorí o najzásadnejších zmenách Petržalky za posledné storočie.
V rámci Vašej profesionálnej a publikačnej činnosti sa do značnej miery venujete histórii Petržalky. Čo je na tejto téme podľa Vás najzaujímavejšie?
Patrím ku generácii, ktorá sa do Petržalky prisťahovala začiatkom 80. rokov. Zároveň sme už skôr mali v Petržalke záhradu, takže si matne pamätám ešte aj na starú Petržalku. Ako historika ma zaujíma hľadanie stôp po pôvodnej Petržalke v katastri dnešnej obce, teda objektov, ktoré pochádzajú ešte z obdobia pred výstavbou sídliska. Rád skúmam spomienky jej pôvodných obyvateľov – staropetržalčanov, resp. ich potomkov, a tých, ktorí sa sem prisťahovali po začatí výstavby. Zaujíma ma, s akými problémami sa stretávali a ako vnímajú Petržalku dnes. Je to zaujímavé skúmať aj zo sociologického či etnologického hľadiska, keďže tu nastala takmer úplná zmena obyvateľstva, postupne sa formuje ich nová identita a lokálne povedomie.
Ktorý moment bol v historickom kontexte z hľadiska rozvoja mesta ten najzásadnejší a mal práve za následok premenu Petržalky?
Tých udalostí je viacero. K najvýznamnejším rozhodnutiam patrí otvorenie stáleho mosta cez Dunaj v roku 1891, pripojenie Petržalky k Československu 14. augusta 1919 a pripojenie Petržalky k Bratislave 1. apríla 1946 spolu s ďalšími šiestimi obcami, keď vznikla tzv. veľká Bratislava. Petržalka tak stratila možnosť rozhodovať o svojom osude. Ďalším významným krokom bolo prijatie územného plánu Bratislavy v 60. rokoch, kde sa už uvažovalo nad výstavbou v Petržalke. Potvrdila to aj medzinárodná súťaž z roku 1967. Po výstavbe Mosta SNP, ktorý otvorili v roku 1972 a zlepšil dopravnú dostupnosť medzi pravou a ľavou stranou Dunaja, už mohla začať samotná výstavba sídliska. Oficiálne sa začala 2. apríla 1973.
Petržalka mala v minulosti viacero „funkcií“, sídlila tu veľká fabrika, ale chodili sa sem rekreovať aj obyvatelia Viedne, s ktorou ju spájala priama linka električky. Ako sa vyvíjalo jej obyvateľstvo, a čím bola v priebehu rokov známa?
Po výstavbe stáleho mosta cez Dunaj, dnešného Starého mosta, sa postupne malá „zaspatá“ obec menila na priemyselné mesto. Po moste jazdil vlak, čo si všimli hlavne rakúski podnikatelia a zakladali tu fabriky – z nich najznámejšia je Matadorka. Znamenalo to príchod nového obyvateľstva – počet obyvateľov za necelé storočie narástol trojnásobne. Kým v 60. rokoch 19. storočia mala necelých 600 obyvateľov, začiatkom 50. rokov 20. storočia už vyše 15 000 obyvateľov.
Ako jej noví obyvatelia trávili voľný čas?
Od konca 18. storočia, po otvorení parku, sa Petržalka stávala oddychovým a športovým zázemím Bratislavčanov. V 60. rokoch 19. storočia vznikol veslársky spolok, od konca 19. storočia pribúdali futbalové štadióny či tenisové kurty. V roku 1828 otvorili divadlo Aréna, najprv ako letné, koncom 19. storočia už celoročne využiteľné. Pribúdali aj reštauračné zariadenia, ako Au Café či Leberfinger. Hostinec sa nachádzal pri ceste smerujúcej z Viedne a jej vyústenie bolo pri Dunaji, kde sa nachádzal tzv. „lietajúci“ či loďkový most.
Petržalku a Viedeň teda spájalo priame spojenie, ktoré využívali obyvatelia oboch miest?
Po výstavbe stáleho mosta kopírovala novovybudovaná železnica pôvodnú cestu. Trať od februára roku 1914 slúžila aj pre potreby tzv. Viedenskej električky, ktorá spájala obe mestá. Len pre zaujímavosť, v Rakúsku sa volá Pressburger Bahn, v preklade Bratislavská železnica. Je to fenomén, ktorý doteraz žije v povedomí obyvateľov, ako ich rodičia a starí rodičia chodievali do Viedne do cukrárne či na divadelné podujatia.
V rámci cyklu výstav Taká bola Petržalka pripomínate zabudnutý príbeh tejto pôvodne samostatnej obce. Čo zvykne návštevníkov najviac zaujať a prekvapiť?
Tento cyklus výstav som pripravoval so študentmi v spolupráci s Miestnou knižnicou Petržalka v rokoch 2013 až 2019. Pre mňa to bolo zaujímavé aj z toho hľadiska, že som sa pri štúdiu podkladov dozvedel veľa nového, napríklad o existencii koncentračného tábora na území Petržalky na prelome rokov 1944 a 1945. Knižnica zároveň pripravovala množstvo sprievodných podujatí, a to prehliadky pre petržalské školy s výkladom a prednášky k jednotlivým témam pre dospelých. Mňa samotného príjemne prekvapil nárast záujmu obyvateľov Petržalky o jej históriu. Kolegyne z knižnice spomínali, že predtým nebol veľký záujem o publikácie približujúce jej históriu, ale potom pre ňu zriadili špeciálne oddelenie.
Napriek povesti betónovej džungle patrí Petržalka medzi najzelenšie mestské časti. Čo sa dá povedať napríklad o ovocinárskej minulosti jej obyvateľov?
Pôvodne sa na petržalskej strane Dunaja, okrem lužných lesov, nachádzali aj sady. Od 19. storočia sa tu darilo marhuliam, podobne ako v neďalekom Kittsee. Žiaľ, táto tradícia zanikla zastavaním pôvodných sadov. Pestovanie ovocia a zeleniny a ich predaj v Bratislave bolo popri rybárstve a neskôr práci v továrňach jednou z oblastí, ktorou sa Petržalčania živili.
V Petržalke sa nachádza aj najväčší park v strednej Európe, Sad Janka Kráľa, či rozľahlé lužné lesy. Aký mali význam tieto zelené plochy?
Zásadným momentom bola úprava brehov Dunaja a budovanie hrádzí od poslednej tretiny 18. storočia. Vďaka tomu sa pravý breh Dunaja stal vhodnejší na trvalé osídlenie, na druhej strane postupne zanikli mnohé dunajské ramená. Úprava brehov viedla k vyčleneniu časti územia lužného lesa, kde vznikol park. Hovorím o území nákupného centra Aupark, kde to bolo spočiatku relatívne jednoduché. Vysekali tam len pravidelné cestičky a zákutia. Behom ďalších desaťročí však park výrazne menil svoju podobu.
Ako hodnotíte zmeny na nábreží Dunaja? Obľúbená pláž Lido a jej okolie bola podľa historických fotografií mimoriadne vyhľadávaná letná destinácia obyvateľov Bratislavy. Čo sa stalo?
Máte pravdu, ešte od čias monarchie až do 60. rokov to bolo obľúbené miesto Bratislavčanov. Zároveň táto časť nábrežia bola využívaná veslármi, v roku 1924 tu vznikol klub Dunajčík, ku ktorému koncom 60. rokov pribudli ďalšie vodácke kluby. K úpadku Lida prispelo viacero faktorov, napríklad studená dunajská voda v tamojšom bazéne, ktorý navyše začal prepúšťať vodu, ale hlavne sprístupnenie kúpaliska v Matadorke s ohrievanou vodou. Kúpanie sa v Dunaji asi zostane menšinovým žánrom, vyhradeným skôr pre „ľadové medvede“. Mestské kúpanie v rieke je však súčasťou aj iných metropol, napríklad v Bazileji je časť nábrežia vyhradená aj pre záujemcov o zaplávanie si v Rýne.
V rámci projektu Nové Lido existuje ambícia túto pláž obnoviť a prinavrátiť Bratislavčanom obľúbenú voľnočasovú lokalitu. Zachytili ste tieto informácie, a ak áno, ako tento plán hodnotíte?
Každú aktivitu, ktorá prispeje ku kultivácii prostredia, vítam. Som určite za to, aby aj petržalská strana dunajského nábrežia bola podobne vyhľadávaná ako bratislavská. Vždy tam totiž prevládala oddychová, rekreačná a športová funkcia. Bolo by vhodné, aby sa táto tradícia posilnila.
Ktoré miesta, budovy alebo lokality v Petržalke Vás ako historika a muzeológa pri prechádzkach najviac zaujmú? A ako hodnotíte súčasnú architektúru tejto mestskej časti?
Ako historika ma, pochopiteľne, oslovujú zachované zvyšky architektúry z obdobia pred výstavbou sídliska, konkrétne sa orientujem na zachované horárne, budovy z medzivojnového obdobia, tam spomeniem veslárske kluby alebo Kostol Povýšenia sv. Kríža. Fascinujú ma aj tie, ktoré postavili po 2. svetovej vojne, napríklad Gymnázium Einsteinova či poliklinika na Zadunajskej ulici. Z architektúry po roku 1989 oceňujem tú, ktorá priniesla do pôvodného sídliska, kde sa ľudia často strácali v podobných urbanistických blokoch, nový urbanistický prvok, ktorý sa stal vizuálnou dominantou, ako je napríklad bytovka Nový háj na Starohájskej ulici či Petržalka City 1 na Rusovskej ceste.
