Za viac ako štyri desaťročia prešla mestská časť Petržalka mnohými výraznými zmenami. O jej histórii, architektúre, zaujímavostiach a nepoznaných tajomstvách hovorí Martin Kleibl, známy ako Konduktor a autor sprievodcu mestskou časťou Petržalka.
V Petržalke ste vyrástli, je vaším domovom. Je to podľa Vás časť Bratislavy, ktorú sa turistom oplatí navštíviť?
Mojou víziou, keď som začal robiť výskum a písať knihu, bola sci-fi scéna, že príde do Petržalky autobus plný turistov. Vystúpia a budú si podľa môjho sprievodcu fotiť maľby a sochy a budú obdivovať zaujímavosti v Petržalke. Či to tak môže byť aj naozaj? Zatiaľ asi nie, do Petržalky veľmi turisti nechodia. Väčšina návštevníkov, ak aj prejdú z centra mesta cez mosty, idú na nábrežie, do Sadu Janka Kráľa. Ja beriem toto územie skôr ako súčasť Starého Mesta. Rád by som však dodal, že nie je turista ako turista. V súčasnosti je veľa mladých ľudí, cestovateľov, ktorí aktívne vyhľadávajú post-socialistické krajiny a zaujíma ich toto historické obdobie. Obdivujú paneláky a relikty socializmu. Existujú aj špeciálne cestovné kancelárie, ktoré sprostredkovávajú takéto zájazdy pre menšie skupiny. Väčšina zahraničných turistov ide najmä do centra mesta.
Ak by ste mali naplánovať deň pre turistu v Petržalke, ako by vyzeral? Čo výnimočné tu môže nájsť?
Ak by sem zavítala taká skupina turistov, ktorých táto téma zaujíma, previedol by som ich celou Petržalkou. Ukážem im historické budovy, ktoré tu zostali ešte zo starej Petržalky, kde sa nachádzajú výnimočné architektonické diela z obdobia funkcionalizmu. Napríklad veslárske kluby na nábreží Dunaja či Kostol povýšenia svätého kríža z roku 1932. Previedol by som ich celým petržalským korzom až k Železničnej stanici Petržalka, ktorej budova je tiež architektonicky veľmi zaujímavá. Radí sa medzi najkrajšie železničné staničné budovy z konca 20. storočia. Je to postmoderná budova, ktorá má svoje čaro, aj keď jej krásu som objavil pomerne nedávno. Keď si teraz všímam všetky jej detaily a celé zariadenie, ktoré bolo do skrutky nadizajnované na mieru, všetky použité prvky zapadajú do celku a vytvárajú jedinečnú architektúru.
Kam by prehliadka pokračovala?
Následne by som ich zaviedol do industriálnej časti – do areálu bývalých závodov Matador a ukázal im budovu bývalej smaltovne. Je to jeden z mála industriálnych komplexov, ktoré sa zachovali v Bratislave. Tvoria ju veľké preklenuté haly so železobetónovou konštrukciou a k nim sú doplnené ďalšie menšie tehlové budovy z konca 19. storočia. V súčasnosti sa v tejto oblasti stavia veľa nového, ale developer má v pláne budovu zakomponovať do novej zástavby. Teraz sa v nej hrá paintball, ale mala by byť čoskoro zrekonštruovaná, čo je veľmi pozitívne. Viem si predstaviť, že sa bude dať všestranne využiť a vznikne tam celá nová štvrť s umeleckým nádychom. Mojej skupine turistov by som ukázal aj ďalší unikát, ktorým je línia opevnenia z obdobia spred 2. svetovej vojny, teda petržalské bunkre. Väčšina z nich sa zachovala a niektoré sú aj zrekonštruované a prístupné verejnosti. Obrannú funkciu už neplnia a ani nikdy nemuseli, keďže Petržalka pripadla v roku 1938 nacistickému Nemecku, takže v podstate padli bez boja. V súčasnosti v rámci občianskeho združenia Konduktor pracujeme aj na obnove jedného z týchto bunkrov, konkrétne B-S 10.
Ako ste sa dostali k rekonštrukcii bunkra? Je to pre Vás hobby, alebo by ste ho chceli sprístupniť verejnosti?
Jedno aj druhé. Môj známy ho pred pár rokmi odkúpil v dražbe a dlho nevedel, ako ho využiť, a tak sa na mňa obrátil, či by som s ním vedel niečo vymyslieť. Už tri roky aj na základe spolupráce s architektom bunker svojpomocne opravujeme a radi by sme z neho spravili obytný priestor, kde by záujemcovia a návštevníci mohli aj prenocovať a mať tak špeciálny zážitok. Je to jeden z prvých menších bunkrov, ktoré sa stavali v rokoch 1934 až 1935. Nachádza sa medzi Kopčianskou ulicou a diaľnicou D2. Na každom bunkri z tejto línie sú stopy po streľbe, aj v tomto našom, ktorý rekonštruujeme. Pravdepodobne pochádzajú z čias oslobodzovania Bratislavy v roku 1945, keď sa museli vojaci brániť z opačnej strany, ako bolo pôvodne určené. Naše práce sú už v závere, do leta by sme ho chceli sprístupniť. Vo vnútri máme postele, pribudne kúpeľňa, máme tu vodu aj elektriku, vonku je drevená terasa s ohniskom, suché WC, skrátka všetko, čo človek potrebuje.
Petržalka má povesť “betónovej džungle”. Ktoré miesta by ste vyzdvihli, aby ste túto jej reputáciu vyvrátili?
Stačí sa v Petržalke prejsť na jar, keď je všetko rozkvitnuté, a hneď to vyvracia túto domnienku o betónovej džungli. Ja som vyrastal v Petržalke v osemdesiatych rokoch a tie stromy, ktorú sú teraz veľké, boli len čerstvo nasadené. Ak si pozriete aj fotografie z čias výstavby Petržalky, tak je vidno, že pôvodné budovy zrovnali so zemou a stavali úplne nové, takže aj stromy vysádzali nanovo. Dnes, po viac ako štyridsiatich rokoch to vyzerá úplne inak. Stačí sa ísť pozrieť do južnej časti Lúky, ako vyzerajú vnútrobloky, to nemá s betónovou džungľou nič spoločné. Je to skôr zelená džungľa, kde sa človek medzi stromami aj stratí. Alebo ísť do lužných lesov pri Malom a Veľkom Draždiaku či k Dunaju. Aj mne sa nedávno stalo, že som sa pri prechádzke so psom takmer stratil, a to som bol pár metrov od panelákov. Mám lužný les od domu päť až desať minúť, keď si idem zabehať, som zrazu v úplne inom svete. Zelenou tepnou, ktorá prechádza Petržalkou, je hlavne Chorvátske rameno, kde žijú aj vzácne a zákonom chránené živočíchy a rastliny. V jeho blízkosti pôjde aj v súčasnosti budovaná trať električky. Verím, že tam vznikne pekná štvrť, kde budú okrem bytových domov a občianskej vybavenosti aj parky a veľa zelene. Petržalka sa celkovo nachádza na pôvodnom územím rozvodnenej vnútrozemskej delty Dunaja, takže pôda je výborná na rast zelene a príroda tu bola odjakživa.
Ako sa pozeráte na jej transformáciu z pokojnej obce dedinského charakteru na dnešné najľudnatejšie sídlisko Bratislavy?
Ja som tú transformáciu nezažil a chcel som o nej vedieť viac, aj preto som robil svoj výskum. Určite to bol brutálny zásah pre pôvodných obyvateľov, bolo to pre nich niečo hrozné. Aj doteraz žijúci starí Petržalčania to dodnes nevedia odpustiť. Niet sa čo čudovať, keďže ich zo dňa na deň vysťahovali a prišli buldozéry, ktoré ich domy zbúrali. Ten vývoj sa však nedal zastaviť. V roku 1966, keď bola vypísaná medzinárodná urbanistická súťaž, sa už počítalo s tým, že tu bude nová výstavba a že nie je možné zachovať dedinský ráz, aký tu bol predtým. Mesto Bratislava sa muselo nejakým spôsobom rozširovať. Udalosti roku 1968 do toho vstúpili, aj keď súťaž bola dobre rozbehnutá a mala dobré výsledky. Aj keď prvú a druhú cenu neudelili, udelili päť tretích cien. Bola to súťaž s medzinárodnou účasťou japonských, amerických, slovenských a ďalších tímov. Z týchto piatich urbanistických návrhov mal vzniknúť ideálny koncept Petržalky.
Ako to ovplyvnil prelomový rok 1968?
Celý projekt prevzal štátny podnik Stavoprojekt a sídlisko bolo potrebné postaviť rýchlo s dostupnými materiálmi, čo boli vtedy panelové sústavy. Aj napriek tomu urbanizmus sídliska má logiku, je dobre vymyslený, napríklad obrovské vnútrobloky v časti Lúky. Druhým kritickým momentom bol rok 1989, lebo práve vtedy sa dokončovala časť Dvory a potom sa malo dorobiť ešte malé centrum, ako je Mánesovo a Muchovo námestie. Incheba a jej okolie mali vyzerať inak, napríklad Einsteinova ulica a diaľnica mali byť pod zemou. Incheba mala byť komplexom s prístavom a amfiteátrom. Veľa vecí bolo na papieri, ale už ich nikdy nedokončili. Rovnako aj stavba metra sa po roku 1989 zastavila a s ňou mala súvisieť celá severojužná os, ktorá sa teraz bude dotvárať. Ak by bola vtedy dokončená, Petržalka by vyzerala inak. Verím, že táto os, chrbtová kosť Petržalky, sa po štyridsiatich rokoch konečne dostavia.
Aký je Váš pohľad na reštaurovanie a obnovovanie niektorých historických budov a miest v Petržalke? Ste za uchovanie ich pôvodného vzhľadu a dizajnu, alebo sa vám páči aj vdýchnutie “moderného” ducha, kvôli ktorému pôvodné diela zaniknú?
Spomenul by som pár príkladov, ako sú už spomínané veslárske kluby, ktoré sú na nábreží a pochádzajú z tridsiatych rokov 20. storočia. Z obdobia funkcionalizmu je slovenský veslársky klub Aušpic od architekta Emila Belluša, ten bol už dávnejšie citlivo rekonštruovaný a pôvodná architektúra bola zachovaná. Hneď oproti je však Nemecký veslársky klub, ktorý je tiež národnou kultúrnou pamiatkou, ale má ju súkromný vlastník a je v žalostnom stave. Nezmyselne chátra a nič sa s tým nedá urobiť. Potom sú to historické budovy, ktoré boli úplne zbúrané, napríklad dámsky tenisový klub v priestoroch Incheby, ktorý dal majiteľ zbúrať. Bola to pekná tehlová budova podobná domu riaditeľa smaltovne, ktorý stojí pri petržalskej železničnej stanici a je našťastie zachovaný a citlivo zrekonštruovaný.
Sú aj nejaké pamiatky, ku ktorých rekonštrukcii sa nepristupuje podľa vašich predstáv?
Napríklad budova Červenej pošty mala veľmi peknú architektúru, no pri zateplení zmenili jej farbu na sivú. Takže z červenej pošty vznikla sivá a plechové lamely odstránili kvôli holubom. Je to jeden z príkladov ničenia kvalitných architektonických diel v Petržalke, ktorých nie je tak veľa a nemali by sme ich ničiť. Ďalším je aktuálna rekonštrukcia centra Ovšište – dom kultúry s nákupným centrom a nadchodom nad cestou. Súčasný majiteľ budovu rekonštruuje necitlivým spôsobom. Mrzí ma, že si nezistil, akú historickú hodnotu budova má a že bola dokonca ocenená cenou Dušana Jurkoviča v roku 1986. Prvky, ktoré vytvárali architektonický výraz budovy, postupne miznú.
Spolupracovali ste aj Vy osobne na obnove niektorých takýchto budov a umeleckých diel?
Mojou prvou realizáciou bola v rokoch 2014 a 2015 rekonštrukcia monumentálnej maľby Mier. Je jednou z ôsmich malieb, ktoré boli kedysi na štítových stenách budov v Petržalke. Mali zveľadiť Petržalku a slúžiť aj ako navigačné, orientačné body. Vznikali v druhej polovici osemdesiatych rokov a mali betónové sídlisko oživiť. Bolo ich osem a po roku 2000, keď sa začali budovy zatepľovať, postupne mizli. Predposledná maľba s troma bežcami od Ota Luptáka zostala na paneláku na Romanovej ulici a posledná bola monumentálna maľba Mier pred miestnym kultúrnym domom Zrkadlový háj. Keď v roku 2014 zanikla maľba s troma bežcami a vedel som, že taký istý osud čaká aj tú na Osuského ulici, začal som komunikovať so správcom budovy, či by sa maľba nemohla premaľovať na zateplenú obnovenú fasádu, čo sa nakoniec podarilo. Pri jej obnove som spolupracoval aj s jej pôvodným autorom, maliarom Jozefom Porubčinom. Projekt finančne podporila Slovenská národná galéria a maľbu realizovali horolezci. Jedným z nich bol aj Stano Marton, ktorý sa k nej znovu vrátil po tridsiatich rokoch.
Snažili ste sa aj o zachovanie iných hodnotných diel?
Ďalšie dielo, ktoré sa mi podarilo zachrániť, bol Strom života na Furdekovej ulici. Je to plechová plastika, ktorá bola v zlom technickom stave a hrozilo jej zrútenie. Aj tu som komunikoval s jej autormi, architektmi a manželmi Antonom a Oľgou Vrankovcami. Dokonca sme na fakulte architektúry našli aj starý model, kde plastika bola pôvodne modro-oranžová, takže sme ju tak namaľovali aj nanovo. Pre mňa je podstatné to, že autorský zákon má platiť a ak idem obnovovať nejaké dielo, do niečoho zasahujem, mal by som upovedomiť autora. Poslednou vecou, ktorú som robil minulé leto, bola preliezačka alebo šmýkačka s názvom Mušľa od Alexandra Bilkoviča pri Veľkom Draždiaku. Bola na mieste, kde ju chceli zlikvidovať, ale nám sa ju podarilo zachrániť.
Kde ešte vidíte priestor pre rozvoj tejto mestskej časti? Čo by ste privítali, ak by dostalo novú podobu alebo vniklo ako úplne nový projekt pre Petržalčanov?
Veľa si sľubujem od vybudovania severojužnej osi okolo trate električky, kde by mohli vzniknúť také funkcie, že by Petržalka vedela fungovať ako samostatný mestský sektor, tak ako to bolo zadefinované už v zadaní medzinárodnej urbanistickej súťaže v roku 1966. Petržalka by určite potrebovala aj viac kultúrnych centier, kultúrnych domov a zároveň revitalizovať tie, ktoré existujú. Ja som zamestnancom Kultúrnych zariadení Petržalky ako projektový manažér a mám na starosti aj rekonštrukcie kultúrnych domov Zrkadlový háj a Lúky a neskôr aj Cik Cak Centra na Jiráskovej ulici.
Myslíte si, že obnovenie nábrežia bude mať prínos pre obyvateľov Petržalky aj iných mestských častí?
Nábrežie bolo vždy miesto pre všetkých Bratislavčanov, kde sa nachádzali športové areály, tenisové kurty, veslárske a vodácke kluby, tri futbalové štadióny a neďaleko bola aj dostihová dráha. Mrzelo ma, keď v tejto časti zbúrali futbalový štadión FC Artmedia Petržalka za Starým mostom, ktorý nadväzoval na viac ako storočnú históriu slávneho petržalského futbalového klubu. Tradíciu športovo-rekreačného zázemia mala Petržalka vždy a aj v súčasnosti ponúka pravý breh Dunaja bohaté možnosti športového vyžitia. V priestore medzi Starým mostom a Mostom Apollo sa nachádzajú lodenice, sídli tu dokonca najstarší vodácky klub na Slovensku Dunajčík a hneď vedľa neho bolo kedysi aj populárne kúpalisko Lido. Páči sa mi, že oproti Eurovea a jej “komerčnému” životu sa nachádza takáto oáza pokoja.
Ako sa pozeráte na projekty, ktoré sú naplánované a budú sa stavať na petržalskej strane Dunaja?
Ja by som bol rád, ak by sa Petržalská časť nábrežia prepojila s centrom mesta, čo si myslím, že je aj v plánoch developerov. Verím, že ak sa to citlivo s mierou realizuje, tak to môže okoliu len prospieť. Je pekné si posedieť pri Eurovea, kde sú tie schody a lávky, a sledovať Dunaj. Verím, že to raz bude aj z druhej strany rieky.
Ste autorom jediného turistického sprievodcu Petržalkou. Čo vás viedlo k jeho publikovaniu?
Ako rodený Petržalčan som sa neustále stretával s tým, že keď som niekomu povedal, že som z Petržalky, každý hneď reagoval: „Ty si z tej betónovej džungle.“ Preto som chcel tieto predsudky vyvrátiť. Pohyboval som sa tu aj ako fotograf a neskôr aj ako otec s kočíkom, tak som Petržalku celú preskúmal a nahromadil som si materiály. Začal som si rôzne veci zisťovať, až toho bolo toľko, že som sa rozhodol moje zistenia a fotografie publikovať a ukázať ľuďom, čo všetko v Petržalke môžu nájsť, o čom ani netušia. Najprv to bola téma mojej ročníkovej práce na vysokej škole a keďže sa to pani profesorke páčilo a povedala mi, že by som to mal dať do knižnej podoby, tak som najprv vydal svojpomocne malú brožúrku. Keď ju objavil vydavateľ, vznikla už knižná publikácia. Nebral som to ako prácu, ale ako niečo prirodzené, čo som chcel sprostredkovať ľuďom.
Aké iné miesta okrem Petržalky sú Vašimi obľúbenými, kam rád chodíte na výlety v Bratislave a okolí?
Niekedy som rád navštevoval centrum mesta, ale tam už teraz chodievam menej, najčastejšie do Stredoeurópskeho domu fotografie. Väčšinou sa pohybujem v Petržalke a ešte rád chodím na bicykli do Malých Karpát.
