Narodil sa v roku 1899 v obci Svätý Kríž nad Hronom (dnešný Žiar nad Hronom), v roku 1924 ukončil štúdium architektúry na Vysokom učení technickom v Brne. Ako mladý architekt odišiel praxovať do Francúzska, o jeho vtedajšej činnosti sa však veľa nevie. Dejiny svojho pôsobenia začína písať až po roku 1928, keď sa vrátil na Slovensko a v Bratislave začal pôsobiť ako samostatný architekt.
Držal sa overeného
Nepatril medzi priekopníkov ani inovátorov, skôr sa držal overených postupov a poctivej, solídnej architektúry. V medzivojnovom období v Bratislave položil základy purizmu, v ktorom sa nevyužívajú dekorácie, ornamenty či iné prvky, ktoré v tých časoch uplatňovali najmä priaznivci dekorativizmu.
Funkcionalisticky pristupoval k jednoduchým líniám svojich projektov, ako aj k hladkej forme fasády či okenným otvorom zbaveným akýchkoľvek ozdobných prvkov, ktoré by mohli narušiť čistú jednoduchosť architektúry. Využíval najmä bielu farbu a základné materiály ako sklo či kov, ale rád pracoval aj s drahšími prvkami, mramorom či ušľachtilým prírodným kameňom.
Jeho tvorba je najviac prirovnávaná k dielam a názorom rakúskeho architekta Adolfa Loosa, ktorý presadzoval prístup „Menej je viac“. Pri konštrukcii rád využíval novodobé technické poznatky a do svojich diel navrhoval využitie klimatizácie, ústredného kúrenia či likvidáciu odpadkov. Jeho najznámejším dielom je budova Nemeckého veslárskeho klubu z roku 1931, nachádzajúca sa na pravom brehu Dunaja.
Vrcholné dielo pripomínajúce parník
Klub Donau, ako ho poznajú starí Bratislavčania, slúžil ako lodenica, sklad a sídlo priaznivcov vodných športov. Budova využíva blízkosť toku rieky a funkčne je rozdelená tak, aby mali veslári a vodáci po ruke potrebné vybavenie.
Ústredným prvkom budovy je presklené schodisko, od ktorého sa odvíjajú jednotlivé podlažia a krídla. Vďaka hranolu osadenému v bielej stavbe pripomína Nemecký veslársky klub parník zakotvený pri brehu. Dôraz na horizontálne členenie zvýrazňujú aj pásové okná a zaoblený roh budovy je neklamným znakom tvorby významného architekta, ktorý sa týmto dielom navždy podpísal do architektonických dejín Bratislavy.
Konrád využil aj atraktivitu okolitého prostredia a na tretie podlažie umiestnil veľkorysé terasy, ktoré ponúkajú výhľady na okolité lužné lesy a Dunaj. Veslári mali vďaka dômyselnému pôdorysu dostatok priestoru na skladovanie a opravu lodí, ale aj klubové aktivity. Lodnú tematiku zvýrazňujú aj trubkové zábradlia, aké sa vtedy používali na palubách lodí či okrúhle kajutové okná.
Nemecký veslársky klub spolu s budovou Slovenského veslárskeho klubu, ktorého autorom je ďalší významný slovenský architekt Emil Belluš, predstavujú jediné stavby funkcionalistickej klubovej architektúry v Bratislave.
Prinášal modernu aj do Starého Mesta
Rukopis Josefa Konrada nie je ťažké rozoznať ani na prechádzkach historickým centrom Bratislavy. Väčšina budov, ktoré navrhoval, je postavená v čistom puristickom štýle a nechýba na nich výrazný oblúkový prvok ostro kontrastujúci s horizontálnymi pásovými oknami či jednoduchými funkcionalistickými líniami.
Na Gorkého ulici vyrástla podľa jeho návrhu prvá moderná budova – Grémium bratislavského obchodníctva, ktorá má dnes zmiešané využitie a Bratislavčania ju familiárne volajú Grémium. Od zvyšku okolitej, súvislej zástavby sa odlišuje oblúkom s pásovými oknami, charakteristickými pre Konradovu tvorbu. V čase dokončenia výstavby, v roku 1933, bola vybavená viacerými modernými technológiami od klimatizácie cez moderné umelé osvetlenie až po sklobetónovú výplň medzi jednotlivými nosníkmi.
Ďalším objektom, ktorý už na prvý pohľad patrí do portfólia Josefa Konrada, je budova na rohu Heydukovej a Kolárskej ulice. Vďaka netypickému oblúku s loggiami a hladkej fasáde dotvára obe ulice, pričom smer novej Kolárskej ulice bol určený práve na základe orientácie budovy. Tvorili ju veľkorysé dvojizbové a trojizbové byty.
Jednoduchosť a mestské vily
Oproti týmto budovám je nájomný dom na Konventnej ulici, ktorý bol tiež postavený podľa návrhu Josefa Konrada, ťažšie odlíšiteľný. Architekt sa držal čistého purizmu a funkcionalistickú stavbu zdanlivo neodlíšil od okolitej zástavby. Iba zo strany bývalej záhrady, na ktorej mieste sa dnes nachádza parkovisko, je vďaka mierne zaoblenej fasáde a pravidelnému schodisku orientovanému na západ možné rozoznať osobité prvky Konradovej tvorby. Rovnako pristupoval aj k nájomnému bytovému domu na Gajovej, ktorého jednoduchá hladká fasáda a presklené balkóny skrývajú veľkoryso riešený vstupný vestibul obložený talianskym mramorom, či samostatné zariadenia na odstraňovanie bytového odpadu.
Okrem bytových domov navrhoval Josef Konrad aj mestské vily na bratislavskom hradnom kopci. Pri ich projektovaní kládol dôraz na veľkorysé dispozície a výrazné balkóny či terasy. Na vile na Bradlianskej ulici je evidentná jeho záľuba v nápaditej kombinácii dominantných balkónov so zaoblenými zábradliami a hladkej, ničím nenarušenej fasády.
Hoci je Konradova tvorba významným míľnikom v dejinách architektúry Bratislavy a najmä Klub Donau patrí medzi pár budov, ktoré sa môžu porovnávať so svetovými funkcionalistickými stavbami medzivojnového obdobia, o jeho živote sa zachovalo málo informácií. V období začiatku druhej svetovej vojny emigroval do anglického mesta Hull, kde pôsobil ako pedagóg na priemyselnej škole. V Bratislave sa teda ani nenarodil, ani neumrel, ale výrazne sa na nej podpísal svojim puristickým prístupom a nápaditými konštrukčnými riešeniami.
