Bratská rada
Ferdinand Milučký sa narodil 26. septembra 1929 v Rajci, kde ho formovala história mesta a ľudová architektúra okolitých obcí. Jeho otec bol klampiar, v ktorého dielni sa naučil presnosti a detailnosti. Už odmalička si rád kreslil. V rokoch 1941 – 1949 chodil na gymnázium do Žiliny, kde sa spriatelil s budúcim akademickým sochárom Vladimírom Kompánkom, s ktorým neskôr viackrát spolupracoval. Počas štúdií chvíľu uvažoval, že pôjde na výtvarnú školu. Jeho brat Rudolf mu však poradil, aby vyskúšal štúdium architektúry, keďže o výtvarnú školu bol veľký záujem. Poslúchol ho a prihlásil sa na Fakultu architektúry Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave, kam ho prijali aj vďaka tomu, že sa zaňho prihovoril profesor a architekt Emil Belluš.
Na škole ho zaujali výskumy profesora Jana E. Koula v oblasti interiéru a ľudovej architektúry, ktoré neskôr ovplyvnili jeho tvorbu. Ešte počas štúdií pracoval na projektoch malých rodinných lodeníc, ktoré však museli byť v súlade so socialistickým realizmom. Po ukončení štúdia zostal na škole, kde pôsobil ako asistent na Katedre architektonickej tvorby u Emila Belluša, s ktorým spolupracoval na projektoch ako Slavín či ambasáda v Pekingu.
V prvom období tvorby zrealizoval niekoľko významných diel ako Dom knihy či rekonštrukcia vinárne Veľkí františkáni. Venoval sa aj tvorbe v pamiatkovo chránenom prostredí – Bratislavskému hradu a jeho okoliu. Podieľal sa na výstavách ako Expo 67 v Montreale, interiéri Bratislavskej reštaurácie a Slovenskej koliby, výstave Družstevný byt v Bratislave v roku 1958 či výstave vlastného diela v Harmincovej sieni v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave.
Majstrovské dielo
V rokoch 1958 – 1970 pracoval ako hlavný projektant pre bratislavský Stavoprojekt. Práve v tomto období vznikol jeden z jeho najoceňovanejších projektov vôbec, ktorému priala doba. Počas uvoľnených 60. rokov sa zrodilo Krematórium a Urnový háj v Bratislave, považované za jeho najlepšiu stavbu, ktorá sa dočkala pocty takmer ihneď po dokončení. Síce sa krematóriom začal zaoberať až v roku 1962, ale už v roku 1955 bol v širšom kolektíve jeho víťazného návrhu s cintorínom, ktorý mal vyrásť v Slávičom údolí. Keď prišiel verdikt, že Bratislava bude mať krematórium, Stavoprojekt tvorbou projektu poveril Milučkého. Je to jeho prvá stavba a zároveň majstrovské dielo.
Pôvodná lokalita Slávičieho údolia realizácii nevyhovovala, a preto vedenie zvolilo Dúbravku. Tam sa však medzitým začala mohutná bytová výstavba a nebolo vhodné, aby pomedzi bytovky trčal komín. O lokalite rozhodla náhoda. Riaditeľ Stavoprojektu Vladimír Fašang spomenul Milučkému skvelý priestor za Lamačom na úpätí Malých Karpát, kde chodieval s rodinou na piknik. Milučký sa sem išiel pozrieť spolu s primátorom mesta a následne bola lokalita odsúhlasená.
Prepojenie s prírodou
V lete roku 1962 mal už skice krematória hotové. Vedel, že stavba má byť jednoduchá a dokázal pri nej skĺbiť princípy, o ktoré sa usilovala moderná architektúra. Chcel, aby prostredie bolo upokojujúce, harmonické, a aby nemalo veľa spoločného s klasickým ponímaním cintorína, čo sa mu podarilo. Zároveň chcel s citom prepojiť stavbu a okamihy poslednej rozlúčky s prírodou. Docielil to nielen vsadením urnových hrobov do lesa medzi borovice a duby, ale aj presklenou stenou v hlavnej obradnej sále. Milučkého vždy mrzelo, keď vyťali nejaký strom pod zámienkou, že ohrozuje ľudí.
Inšpiráciu našiel v dielach Ludwiga Miesa van der Rohe, pre ktorého boli typické dlhé paralelné múry, i v škandinávskej architektúre, najmä sklenená stena, ktorá je hlavným motívom v kaplnke vo fínskom Otaniemi od manželov Sirénovcov. Stavba bola zrealizovaná v roku 1968. Je umiestnená na miernom svahu a k budove vedie oblúkom chodník so schodmi s výškovým rozdielom 22 metrov. Pri stavbe boli využité prosté materiály ako betón, sklo, kameň obložený bielymi vápencovými doskami hrubými tri centimetre, oceľ a tiež drevo. Kamene vybraté pri kopaní základov sú uložené na okraji lesa.
Zblíženie i Smútok
Krematórium je zložené z dvoch častí: Zo suterénu, teda prevádzkovej časti a tzv. čistej časti, ktorá je na hornom podlaží a jej terasa je zdvihnutá nad terén. V obradných priestoroch sa nachádza predsieň (čakáreň), obradná miestnosť slúžiaca na rozlúčky a hlavná obradná sála, kde je chór s organom oddelený lamelovou drevenou stenou. Zaujímavosťou je komín, ktorý nie je zapasovaný do hmoty, ako tomu bolo v susednom Česku, ale v tomto prípade je v jednote s celkom.
Súčasťou komplexu sú aj tri sochy v okolí, ktoré Milučký osobne vyberal a konzultoval. Na hlavnej lúke je totemová plastika Vladimíra Kompánka, pri ktorej sa inšpiroval drevenými krížmi dedinských cintorínov a hálkami ľudových dreveníc. Ďalšou sochou je travertínové Zblíženie od Rudolfa Uhera, ktoré stojí pred hlavnou sálou. V urnovom háji stojí socha Smútok od Pavla Tótha. Zároveň tu je aj Milučkého pohrebisko významných predstaviteľov.
Krematórium bolo ocenené cenou Dušana Jurkoviča a štátnou cenou. Prešlo rekonštrukciou, pri ktorej bola vymenená zastaraná technológia a od roku 2003 je národnou kultúrnou pamiatkou.
Od Šmidkeho k Hlinkovi
Po dokončení krematória bol Ferdinand Milučký poverený ďalšou úlohou. V spolupráci s architektmi Štefanom Ďurkovičom a Karolom Ružekom navrhol výstavbu novej urbanistickej štvrte Trávniky v mestskej časti Ružinov pre takmer 11 000 obyvateľov. Autori dostali presne zadané typy domov, voľnú ruku mali pri projektovaní parterov, medziblokových priestorov a detských ihriskách, ktorých steny navrhli tak, aby v nich mohli byť rôzne umelecké diela skupiny Galandovcov. Tie však boli neskôr odstránené.
Sídlisko je rozdelené na dve časti. V prvej sú bytové domy v obdĺžnikovom tvare, v druhej stoja do tvaru písmena L. Milučký tu využil nerovnosť terénu a múrmi vytvoril línie, ktoré geometricky ohraničovali priestor. Trávniky boli realizované v dvoch etapách, v roku 1961 a 1966, a za ich jedinečnosť získal Cenu Dušana Jurkoviča.
V roku 1978 tu zrealizoval aj svoj projekt Parku Andreja Hlinku, ktorý začal pripravovať už v roku 1970. Je výnimočný architektonickým a umeleckým stvárnením a tiež miernymi vyvýšeninami a zvlneniami. Má tvar dlhého úzkeho pásu a v strede je Závojová fontána, ktorú navrhol Jozef Vachálek v spolupráci s Milučkým. Z kruhového bazéna vyrastajú dva oceľové piliere podopierajúce dva otvárajúce sa oblúky. Z nich vyteká voda, čím vytvárajú vodný závoj. V bazéne je aj ostrovček v tvare kruhu, ktorý slúži na rôzne vystúpenia. Ďalšia fontána – Vejárová – je na západnej strane parku. Jej autormi sú Ladislav Mandíček a Júlia Kunovská, manželka Ferdinanda Milučkého.
V roku 1979 bol v parku umiestnený pamätník Karola Šmidkeho, slovenského politika a funkcionára komunistickej strany, po ktorom bol park pomenovaný. Po zmene režimu v roku 1989 bol premenovaný na Park Andreja Hlinku a dnes je tu osadená jeho pamätná busta.
Príklad brutalizmu
Milučký bol autorom aj prvej mimobratislavskej účelovej stavby divadla po 2. svetovej vojne. V Piešťanoch navrhol Dom umenia, ktorý tvoril podobným spôsobom, ako bratislavské krematórium. Na projekte začal pracovať v roku 1962 a realizovaný bol v rokoch 1974-1979. Projekt však musel počas tohto obdobia navrhnúť nanovo kvôli zmene parcely. V poslednej chvíli sa napríklad rozhodol, že hlavné bočné steny pri hlavnom nástupe zaoblí. Pri tejto stavbe mu bola inšpiráciou ľudová architektúra. Vo vnútri sú napríklad použité farby slovenskej vlajky – biela, červená a modrá. Odborníci považujú Dom umenia za jeden z najlepších príkladov brutalizmu a v súčasnosti sa usiluje o to, aby bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Často sa zabúda na jeho ďalšie významné dielo, ktorým boli „Miesovské“ výstavné pavilóny v bývalom PKO z roku 1975. Bývali v nich bratislavské veľtrhy a výstavy ako Incheba, Flóra, Intersport a mnohé ďalšie. V rokoch 2004 – 2005 však boli rozobraté. Navrhol aj Spoločenský a obytný dom veľvyslanectva v Moskve (v súčasnosti slovenské veľvyslanectvo), Veľvyslanectvo Česko-Slovenska (v súčasnosti slovenské veľvyslanectvo) v Ríme či interiér a výstavnú tvorbu v bratislavskom Dome knihy.
Ľudové umenie s architektúrou spojil aj pri vlastnom rodinnom dome na Révovej ulici v Bratislave. Modernosť sa tu prelína s remeslami, použité tu boli drevené a kovové materiály a striktným tvarom dodávajú ľudovosť vložené okienka modrej farby. Hoci je dom vsadený do prírody, podarilo sa mu zachovať intimitu vnútorného prostredia. Vznikol tak moderný dom, ktorý dotvárajú diela jeho manželky Júlie Kunovskej.
Kritizoval garáže
Ako architekt sa venoval aj Bratislavskému hradu. V 80. rokoch pôsobil ako vedúci ateliéru, ktorý projektoval historické jadro, hradný vrch a aj areál. Okolo hradného vrchu vytvoril chodníky a hlavná časť celej úpravy bola sústredená na východnú stranu s výhľadom na Staré Mesto. Aj v tomto prípade využíval nerovnosť terénu vo svoj prospech a snažil sa z neho vyťažiť maximum. Opäť spájal architektúru s umením, konkrétne sochárstvom, napríklad so sochou Bosorky, ktorú zmajstroval Tibor Bartfay.
Jeho pôvodný návrh nebol realizovaný pre finančnú náročnosť. Prostriedky sa našli až v roku 1988, keď ich získal na zriadenie klenotnice vzácnych slovenských klenotov. Po celý život mu záležalo, čo sa deje s hradom a hradným vrchom. Za „najväčšiu surovosť najvyššieho stupňa“, ako sa vyjadril v roku 2015 v rozhovore pre TASR, bola výstavba garáží na hradnom kopci. Zamrzela ho aj nepravdivá replika bývalých stajní a hospodárskych priestorov či baroková záhrada.
Ferdinand Milučký sa okrem aktívnej tvorby venoval aj pozorovaniu architektúry. Za najdôležitejšie zahraničné cesty považoval návštevy Francúzska, USA, Nemecka, Fínska, Talianska a Dánska. Od roku 1992 bol Milučký autorizovaným architektom v Slovenskej komore architektov, o rok neskôr zorganizoval výstavu celoživotného diela v Slovenskom národnom múzeu. Počas svojho života dostal množstvo ocenení. Päťkrát získal Cenu Dušana Jurkoviča (1964, 1966, 1967, 1972 a 1988), v roku 1993 získal Cenu Emila Belluša za celoživotné dielo a v roku 1999 mu Viedenská univerzita udelila Cenu Johanna Gottfrieda Herdera za architektúru v európskom kontexte. Je nositeľom Radu Ľudovíta Štúra II. triedy. Ferdinand Milučký zomrel 26. 7. 2019 a rozlúčka s ním sa konala v „jeho“ krematóriu. Tam ukázal všetkým, že netreba byť výstredný, že čistú modernu možno chápať ako umelecký počin, a že aj z miesta, kde je veľa smútku, môže vyžarovať pokoj a zmierenie.
