Po vzniku Československa sa z Českej republiky presunulo na Slovensko viacero odborníkov a pedagógov, aby svoje skúsenosti a vedomosti šírili na univerzitách a prispeli tak k rozšíreniu vzdelania a budovaniu novej intelektuálnej vrstvy na Slovensku. Medzi nimi boli aj mladí architekti Jiří Grossmann a Alois Balán, ktorí spolu ukončili štúdium na Českom vysokom učení technickom v Prahe.
Začínali na štátnych projektoch
V medzivojnovom období sa stavebný „boom“ sústredil najmä na nové administratívne a úradné budovy, ktoré mali poskytnúť priestor na prácu novým orgánom osamostatnenej štátnej správy. Práve v tejto oblasti začínajú pôsobiť Jiří Grossmann s Aloisom Balánom, kolegovia, ktorých celoživotné dielo je úzko prepojené a tvorbu jedného nemožno spomenúť bez zmienky o druhom.
Obaja v začiatkoch kariéry pracovali pre riaditeľstvo štátnych dráh, preň po osamostatnení navrhli novú budovu – svoj prvý veľký projekt, vďaka ktorému sa presadili. Zatiaľ čo Grossmann v architektonickom tandeme predstavoval funkcionalistické, industriálne smerovanie, Balán stál za umeleckými a dekoračnými prvkami. Na ich spoločnej tvorbe je vždy zreteľný kontrast dvoch prístupov, ktoré však nejdú proti sebe, ale vhodne sa dopĺňajú, vďaka čomu je až jedenásť z ich projektov zaradených do zoznamu národných kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky.
Ich prvé spoločné dielo, budova riaditeľstva štátnych dráh v Bratislave, stojí na rohu Klemensovej a Gajovej ulice a jej mohutný, robustný dojem mal dodávať vážnosť reprezentatívnej funkcii, ktorú spĺňala. Na päťpodlažnej stavbe s trojpodlažnou členitou vežou je vidieť rôzne dekoratívne prvky, ovplyvnené doznievajúcim prúdom dekorativizmu a ornamentalizmu.
Po roku 1925 sa ich spoločná kariéra rozbieha naplno, pričom medzi charakteristické prvky ich tvorby patrí dôraz na materiály ako tehla, betón, kov a sklo. Tento rukopis je najzreteľnejší na jednom z prvých projektov, ktorého realizáciu vyhrali po založení spoločného projekčného ateliéru. Išlo o budovu Umeleckej besedy slovenskej na rohu Dostojevského radu a Šafárikovho námestia, ktorá je dnes známa aj pod názvom Umelka.
Nástup modernej architektúry v Bratislave
Umelecká beseda slovenská bola založená v roku 1921 a už o tri roky neskôr vyhlásila architektonickú súťaž na projekt vlastnej budovy, ktorá mala slúžiť ako priestor pre klubovú a výstavnú činnosť. Súťaž vyhralo duo Grossmann-Balán a ich návrh pretavený do skutočnosti dodnes symbolizuje nástup modernej, funkcionalistickej architektúry v Bratislave.
Hoci oblúkové tvary hlavného vchodu a kazetový strop vo vestibule nesú stopy dekorativizmu (rukopis Balána), výstavná sieň, priečelia či vonkajšia fasáda jasne kopírujú vtedajšie svetové trendy v architektúre. Jednoduché železobetónové rámy, industriálny vzhľad skleného prestrešenia výstavnej sály a holé tehlové murivo – vplyv Grossmanna – do Bratislavy definitívne vniesli prvky moderny.
Do dnešného dňa sa na budove Umeleckej besedy slovenskej nezmenilo takmer nič a pravidelne členené okná, farebný kontrast hladkých bielych plôch s murivom a hlavný dvojpodlažný kubus vyzerajú takmer rovnako ako v roku 1926, keď bola dokončená. Okoloidúci si pritom málokedy uvedomujú, že obchádzajú významný míľnik slovenskej modernej architektúry.
Vrcholné dielo – Škola umeleckých remesiel
Hoci duo Gorssmann-Balán sa úspešne presadilo aj mimo Bratislavy – za zmienku stojí napríklad Okresná nemocenská poisťovňa v Banskej Bystrici, vrchol ich tvorby môžeme pozorovať v hlavnom meste Slovenska. Azda ich najvýznamnejším dielom je budova Školy umeleckých remesiel na Vazovovej ulici, v ktorej dnes sídli rektorát Slovenskej technickej univerzity.
Škola vznikla ako súčasť Učňovskej pokračovacej školy a študentov mala vzdelávať v umelecko-výtvarnom zdokonalení remeselnej výroby. Zameraním nadväzovala na nemecký smer Bauhaus, ktorý sa vyznačoval vnášaním umeleckých prvkov do priemyslu, teda niečím, čím bola výnimočná aj tvorba Jiřího Grossmanna a Aloisa Balána.
Súťaž na projekt budovy Školy umeleckých remesiel vyhrali až na druhý pokus a jej realizácia prebiehala postupne. Najprv vyrástol štvorpodlažný hlavný trakt, ktorého dve identické krídla symetricky kopírovali os hlavnej vstupnej časti, neskôr pribudli trojpodlažné krídla s dlhými chodbami, schodiskom a sociálnymi zariadeniami. Celá stavba prebiehala v rokoch 1928 až 1937.
Budova kopíruje súvislú uličnú zástavbu a dominuje na nej technickejší, funkcionalistickejší Grossmanov prístup. Fasády sú jednoduché a strohé, strechy ploché a nosnú sústavu tvorí monolitický železobetónový skelet s tehlovou výplňou. Veľké okná umožňujú okoloidúcim nahliadnuť do rovnako jednoduchého a priameho interiéru.
Spoločný projekt spoločného bývania
Okrem štátnych budov navrhovala dvojica architektov aj obytné domy, v jednom dokonca obaja bývali. Vilu na ulici Boženy Němcovej z roku 1923, ktorá slúžila ako dvojdom, rozdeľovalo dvojramenné schodisko, z ktorého boli prístupné obytné priestory.
Keďže budova vyrástla pred zlomovým rokom 1925, nesie výrazné dekoratívne prvky vychádzajúce z ľudovej architektúry. Rímsa je rustikálne členitá, ostenia okien mohutné a farebne kontrastné, a priečelie na záhradu je lemované oblúkmi. Keby sa Grossmann a Balán rozhodli vilu postaviť o pár rokov neskôr, pravdepodobne by sa oveľa viac podobala moderným funkcionalistickým vilám z medzivojnového obdobia.
Pripomínala by pravdepodobne Vilu Jaroň na Uhrovej ulici – jednu z najexpresívnejších stavieb na Slovensku. Tu sa opäť viac prejavuje technický a racionálny prístup Jiřího Grossmanna, fasáda bola jednoduchá, okná pravidelné a dispozícia riešená s dôrazom na funkciu. Na prízemí sa nachádzala zimná záhrada, na prvom obývacia izba s jedálňou a na druhom podlaží bola pracovňa a spálňa s veľkou terasou. Na najvyššom podlaží sa nachádzala hosťovská izba s výhľadom na okolitú prírodu.
Jedinečný funkcionalistický tvar vily sa po rekonštrukcii bohužiaľ nezachoval a dnes pripomína bežné stavby 21. storočia. Jej pôvodná podoba je však najpublikovanejším dielom slovenskej vilovej funkcionalistickej estetiky.
Po pätnástich rokoch spoločnej tvorby sa duo Grossmann a Balán rozišlo a vplyvom rozpadu Československej republiky sa museli obaja vrátiť do Čiech. Vďaka ich príchodu, životu a tvorbe v Bratislave sa architektúra hlavného mesta posunula vpred a práve na ich dielach môžeme sledovať prechod tradičnej architektúry s dekoračnými a ľudovými prvkami k funkcionalistickému, modernému prístupu. Bez ich prispenia by absentoval racionálny prístup s prvkami umenia, ktorý bol pre toto duo charakteristický, a Bratislava by prišla o významné diela svetového formátu. Ako aj vtedy, aj dnes platí, že vplyv zo zahraničia, ktorý na Slovensko prinášajú cudzinci a ich odlišné názory a pohľady, posúva spoločnosť vpred a inšpiruje k tvorbe aj domácich autorov.
