Novinár a komik, violončelistka a grafická dizajnérka – Tomáš a Bronka sú naozaj všestranným manželským duom. Pri prechádzkach v gumákoch po Novom Lide nám porozprávali o tom, čo sa im páčilo v európskych mestách a o predstavách ideálnej mestskej štvrte. Ich sprievodcom bol architekt a urbanista Igor Marko.
Verejná funkcia priestoru
TOMÁŠ: Centrum Bratislavy dnes vyzerá ako jedna veľká reštaurácia. Je jasné, že gastro služby treba mať po ruke a je super, že sa skvalitňujú. Keď vám však na obľúbenej ulici otvoria už desiatu „hipsterskú“ kaviareň, podvedome z nej začnete utekať preč. Niekedy stačí naozaj len verejné miesto na stretávanie, kde sa dá sadnúť, mať WiFi a „šťavu“ na nabíjanie telefónov a laptopov. Takéto funkcie by mali plniť námestia.
BRONKA: Mne sa páči, ako je napríklad vyriešené námestie pred Centre Pompidou v Paríži. Je tam Múzeum moderného umenia, ktoré tam, prirodzene, pritiahne ľudí. Námestie neoplýva žiadnym špeciálnym architektonickým riešením, urobili ho ale mierne do kopca, čo ľudí automaticky láka sadnúť si. Vďaka tomu tam uvidíte skupinky ľudí, ktorí len tak posedávajú, listujú si katalógy z múzea a rozprávajú sa. A to všetko aj bez kávy za 4 eurá.
Nadviazať na tradíciu
TOMÁŠ: V Bratislave mi chýba nejako zachytený Dunaj. Ide o obrovskú európsku rieku, ktorá preteká cez naše mesto, a navyše, práve lodná doprava tu mala dlhý čas obrovskú tradíciu. Nehovorím, že by to chcelo rovno múzeum, ale boli tu člny, siete, skrátka priestor na Dunaji žil. Zrazu sa to všetko vytratilo.
BRONKA: Je to vidno aj na tom, že keď pred pár rokmi vznikla T-Com pláž, tak sa do tohto priestoru nahrnuli ľudia, ktorí sem prišli tráviť voľný čas. Rieka má skutočnú silu. Dokáže pritiahnuť ľudí, aj bez toho, aby tam bola neviem aká reštaurácia alebo kaviareň.
TOMÁŠ: Dostala sa mi do rúk kniha, vďaka ktorej som pochopil, prečo sa napríklad Mlynské Nivy volajú nivy. Celý Dunaj, ktorý dnes poznáme ako zregulovanú rieku, bol v minulosti zložený nielen z hlavného toku, ale rôznych ramien, močarísk a bažín. Rieka sa veľmi podpísala na formovaní aj názvoch jednotlivých miest v meste a dnes si nikto ani nevie spojiť prečo.
BRONKA: Čo sa týka mestského kúpaliska, videla som perfektné v Berlíne. Mám pocit, že rovnako ako u nás, aj tam sú takéto priestory územím nikoho, len s tým rozdielom, že tam sa pretavili na akési punkové miesta. Tiež nečakajú, že to tam bude navždy. Niečo málo tam spravia, ľudia tam chodia, kúpu sa. Spravia bazén priamo v Dunaji. Skrátka pirátske priestory pri Dunaji, ktoré si ľudia spontánne obsadili a stretávajú sa tam.
Blízko a zároveň ďaleko
BRONKA: Ku kvalitám tohto priestoru určite patrí voda, je tu zeleň, ktorú treba trošku skultúrniť a pokojne by som jej pridala.
TOMÁŠ: Ďalšia kvalita je blízkosť. Na jednej strane je to Starý Most, na druhej strane je to Apollo. Je to dostatočne blízko k centru mesta, ale zároveň je to dostatočne ďaleko, akoby človek chcel byť ani nie v dedine, ani nie v meste. Toto je priestor, ktorý túto charakteristiku spĺňa. Nie ste ani v panelákovej Petržalke, pretože je tu ulica, ktorá od nej toto územie oddeľuje. Už asi neexistuje v Bratislave ešte nezastavané územie takto blízko k centru.
Bezpečná doprava nielen pre autá
TOMÁŠ: Plusom by bolo vyjsť v ústrety bežcom a cyklistom, aby nesúperili s vodičmi, alebo chodcami. Ja vyslovene nerozumiem ľuďom, ktorí behávajú priamo v centre mesta. Napríklad v Londýne sú vytvorené chodníky aj pre bežcov.
BRONKA: Ja sa napríklad bojím bicyklovať po meste. Radšej idem na kolobežke.
TOMÁŠ: Keďže ceny za taxíky idú dole a kvalita MHD, dúfam, pôjde hore, viem si za týchto podmienok predstaviť, že sa raz auta vzdám. Ak sa teda bude zároveň viac dbať o bezpečnosť cyklistov.
BRONKA: Bratislava je malá. Je naozaj zbytočné chodiť niektoré trasy autom. Ľudia sú leniví alebo spohodlneli. Odvykli sme si používať nohy a otravuje nás spoločné cestovanie MHD. To je škoda. Aj preto by táto nová oblasť mala myslieť na dobré prepojenie autobusmi alebo električkami.
Impulz pre ľudí
TOMÁŠ: Minulý rok sme boli asi dva týždne vo Francúzsku. Chodili sme autom po vidieku a zaskočilo nás, ako veľmi veľa kvetov bolo v každom malom mestečku. Tak sme si vraveli, že v tom to je. Vďaka tomu tie mestečká vyzerajú rozžiarenejšie a krajšie. Ešte aj kruhový objazd bol spravený tak, že v strede bolo posadených plno kvetov.
Kvety boli nielen na oknách, ale aj priamo v mestskom priestore. Potrebovali oddeliť chodník od niečoho, tak tam dali kvetináče. A to je niečo, čo v meste robí úplne inú atmosféru.
Hovorím to hlavne kvôli tomu, že ak vzniká niečo nové na zelenej lúke, ten človek potrebuje dostať aj impulz. Ak niekde bývam a tu dostanem priestor na to, aby som si tam niečo vysadil, tak si to tam vysadím a zrazu vidím, že aj sused si niečo vysadil a vyzerá to pekne.
Výška nemusí „klať oči“
BRONKA: Ja mám napríklad obavu z nedodržania ľudskej mierky. Myslím si, že aj na základe tohto vzniká také odcudzenie sa človeka a mesta. Stavby sú častokrát veľmi veľké, nerešpektujú práve tú ľudskú mierku, človek sa cíti stratený. Ja osobne sa bojím a nemám dobrý pocit chodiť okolo veľkých domov. Priestor podľa mňa veľmi vplýva na človeka, toto sa nedá oklamať.
TOMÁŠ: Ono to veľmi závisí. Napríklad New York. Bol som tam dvakrát a v niečom ma to strašne fascinovalo. Len tam to bolo asi spôsobené tým, že mi to tam spolu všetko urbanisticky ladilo. Čiže veľkosť budov je veľmi subjektívna. Je iné robiť výškovú zástavbu napríklad v Prahe na Žižkove medzi robotníckymi domami, ako tam, kde to už ladí s tým, čo je naokolo. Vtedy to nemusí tak „klať oči“.
Bol som v Malmö vo Švédsku, kde sú prevažne veľmi nízke domy, ale je tam jedna nová štvrť, krásne urobená, kde sú aj vyššie sklenené domy. Z nejakého dôvodu to nevplýva na človeka vôbec rušivo, lebo to, čo je vytvorené medzi tým, celému dojmu nejako dopomáha. Oni skrátka našli niečo, vďaka čomu sa tam človek necíti ohrozený.
Obuv dodala slovenská značka Novesta
www.novesta.sk
