“Nenarodil som sa v Bratislave, ale žijem tu už dlho. Moji rodičia sa sem presťahovali, keď som mal pol roka, takže sa považujem za Bratislavčana. Na Bratislave mám rád to, že v nej žijem celý život. A keď niekde žijete celý život, musíte mať vzťah k tomuto miestu. Ak to práve nie je väzenie.
Staré Mesto, v ktorom som býval od malička a bývam v ňom opäť, som mal, pokým som v ňom žil, veľmi rád. Vtedy tam ešte bývali ľudia, dnes sú tam väčšinou len kancelárie. Detstvo som prežil v prostredí Hviezdoslavovho a Jakubovho námestia. Ako dospelý som bol svedkom toho, čo považujem za zločin – likvidáciu väčšiny Starého Mesta kvôli stavbe mosta, ktorý ústi priamo do centra.
Skrátka išlo o nezmysel. Už vtedy sa bojovalo o to, aby bol tento most na mieste súčasného Lafranconi. Jeho umiestnením sa zlikvidovala celá secesná ulica pri Dunaji. Je pravda, že celé mesto sme v detstve a v mladosti všetci vnímali ako mesto pri Dunaji. Petržalka bola síce na druhej strane, ale aj tak pomerne ďaleko. Ako veľká prímestská dedina.
Dokonca si veľmi dobre pamätám Lido, kam som chodil aj so svojimi priateľmi. A aj bazén s veľmi studenou vodou. Kúpal som sa v Dunaji rád, až do momentu, kým som nevyplával na breh, a tam prikrytý novinami ležal mŕtvy muž, celkom modrý. Odvtedy som do Dunaja viac nevošiel.
Lido bolo síce veľmi obľúbené, no za mojich čias už dosť zanedbané. Niektorí starí Bratislavčania spomínali ešte na drevené bazény pri Dunaji. Ja si z detstva pamätám už len rybárov, ktorí vyťahovali siete, no nikdy som v nich nevidel jedinú rybu.”
Mestský život
“Mohol by som veľa hovoriť o Starom Meste. Pre mňa je mestský život všetko. Som absolútne mestský človek a mestský život je predovšetkým kaviareň, do ktorej vojdete a čašník sa vás opýta: “Ako vždy?” A vtedy viete, že ste doma, že ste štamgast, že si môžete prečítať noviny na drevených rámoch.
Mesto sú ulice, po ktorých sa každý deň chodí. Mimochodom, bývam na Dostojevského rade a do centra chodím málo. Teraz každý deň trávim v Eurovei. Eurovea je fajn. Podarilo sa jej to, o čo sa vy usilujete na druhej strane. Priblížila mesto k Dunaju.
Dnes som išiel cez Starý most, prvýkrát odkedy je zrekonštruovaný. Stále je odtiaľ vidieť zanedbané a nevyužité priestory. Ale Eurovea žije, hlavne v letnom období. Ľudia ju prijali a myslím si, že je to vec, ktorá naozaj vyšla.”
Premárnená šanca
“Treba uhádnuť, čo by sa ľuďom páčilo, čo by ich oslovilo. Petržalka bola nevídanou šancou postaviť nové mesto. Absolútne sa premárnila. Z urbanistického hľadiska je to podľa mňa katastrofa. Aj keď si ju ľudia chvália.
Kdekoľvek totiž človek žije, to miesto si obľúbi. Vyrastajú mu tam deti, spomína na svoje vlastné detstvo, ako medzi barákmi chodil v blate. Vtedy sa buduje vzťah človeka k miestu. Ale keď sa na to pozriete z hľadiska obyvateľa druhého brehu, je to zúfalé.
Bratislava sa rozrastá, no veľkomestom nikdy nebude. Aj keď je dosť veľká, myslím si, že ona sama si s tým nevie rady. Keď som začal vnímať veci, tak mala asi 80-tisíc obyvateľov. Odvtedy sem prišlo žiť mnoho ľudí z dedín alebo z malých mestečiek. Mnoho týchto príchodzích obyvateľov sa ale nezžilo s tým, že žije v meste.”
Kultúra, kaviarne, spontánnosť
“Kaviareň je veľmi silná vec. Nedávno som bol po dlhom čase priamo v centre. Ak by som chcel prejsť každý deň inú kaviareň, možno by som tým zabil aj tri mesiace. Dalo by sa tak prežiť.
Veľmi sa zlepšila kvalita kávy. Kedysi ste museli hľadať s lampášom miesto, kde by vám urobili skutočnú kávu.
Úžasné je aj množstvo nových výstavných priestorov, galérií. Kultúra je veľmi živá. Toľko kníh je v kníhkupectvách. Tu sa cítim veľmi dobre. Keď môžem chytiť do rúk dobrú knihu, nič viac mi nechýba.
Na dlhšej ceste v Spojených štátoch pred pätnástimi rokmi, v Kalifornii, som obdivoval práve kníhkupectvá. Mohli ste si posedieť, dať si kávu a prečítať si knihu bez toho, aby ste ju museli kupovať. Dorazilo to už aj k nám a mne sa to k mestu hodí.
Niekedy sa nové veci vytvoria spontánne, niekedy ich niekto nadiktuje, ale tie nadiktované sa väčšinou neujmú. Poviem vám taký príklad. Býval som istý čas na sídlisku v Karlovej Vsi koncom 60. a začiatkom 70. rokov, keď vznikala. Plány tohto sídliska boli úžasné a moderné. Realite sa to ale nepribližovalo ani zďaleka.
Hlavná ulica a nad ňou niekoľko premostení pre ľudí. Nikto tadiaľ ale nechodil. Ľudia si vychodili svoje vlastné chodníčky. Počul som, že vo Švédsku najprv ľudí nechajú, aby si ich vychodili sami, až potom ich realizujú. Mesto má vznikať spontánne a nie na papieri.”
Vyriešená doprava
“V meste je neustále viac áut. Minule sme sa viezli s kamarátom po Bratislave, dostali sme sa do zápchy a všade naokolo parkovalo plno áut. On vtedy povedal: “Tu je taká bieda, že nie je ani kde zaparkovať.” Dnes má každá rodina pomaly dve autá. S tým sa nerátalo.
Ja auto nepoužívam, nakoľko bývam v centre, kde stihnem všetko peši. Nečudujem sa, že sú ľudia nespokojní s riešením dopravy v Bratislave. Niekedy sa mi zdá, ako keby dopravu riešili tí, ktorí majú vysokú školu dopravnú, ale nemajú šoférsky preukaz. Možno aj ja by som v niektorých prípadoch vedel križovatku vyriešiť lepšie. Ale to je asi len taká moja predstava.
Dnes sa už situácia mení. Keď sa stavajú nové budovy, majú povinnosť postaviť aj podzemné garáže.”
Dostatok upravenej zelene
“Druhá vec je zeleň. V Starom Meste sa stavia ostošesť. Niekedy sa nenazdáte, po nejakej ulici nejdete dva týždne a medzitým tam vyrastie nový dom.
Problémom nie je len nedostatok zelene, ale aj to, že je zanedbaná. Napríklad, pri novom SND bola burina a na dlaždiciach napísané: “Toto je hamba Bratislavy.” A aj keď to bolo pravopisne nesprávne, burinu pokosili.
Ak prechádzate cez most Apollo a pozriete sa doprava, zeleň tu je, ale zanedbaná. Namiesto toho by tu mohlo byť niečo úhľadné.”
Prijať zodpovednosť
“Každý sa ale spýta, kto to zariadi. K miestu, kde ľudia žijú roky, hádam musia mať vzťah. Ja som v Bratislave celý život, a keby som k nej nemal vzťah, bolo by to divné. Každý by mohol pre mesto niečo urobiť, nestačí sa uspokojiť s daným stavom. Mal by prevziať zodpovednosť. To je to kľúčové slovo. Keď nikto nechce za nič prevziať zodpovednosť a len pindá, nič sa nezmení.
Máme zvyk na všetko nadávať, čo je veľmi jednoduché. Hocikoho si vezmete, bude nadávať tak dlho, koľko len treba. Ja čierno-biele videnie nemám veľmi rád, pretože v umeleckej sfére to tak nefunguje. V tomto momente si myslím, že Staré Mesto funguje, je príjemné a myslím si, že také príjemné prostredie by malo byť aj v prímestských častiach Bratislavy.”
Komunikovať a robiť kompromisy
„Nekompromisné návrhy nikdy k ničomu nevedú, zostáva po nich len nechuť. A to nie je dobré. Ľudia ale nie sú zvyknutí na to, že sa ich niekto na niečo pýta. Ťažko môžem ja radiť, ale myslím si, že myšlienka komunikovať s ľuďmi je dôležitá, aj keď to na prvý pohľad vyzerá beznádejne.
Je potrebné komunikovať s ľuďmi, ktorí tu žijú, a ktorí ešte žiť dlho budú. Lebo ak komunikujete so 70-ročnými, budú len nadávať, budú spomínať na to, aké to bolo, keď boli oni mladí.
Títo ľudia nepremýšľajú o svojich deťoch, akoby to bolo pre nich priďaleko, rozmýšľajú len o sebe. Ak im poviete niečo o deťoch, ich odpoveď je, že aj oni bývali kedysi mladí a museli sa pretĺcť životom.“
Ideálne miesto pre život
„Keď som prvýkrát vo svojom živote navštívil Londýn, v roku 1968, „na západe“, povedal som si, že tu by som dokázal žiť. Ešte vtedy tu boli zakázané vysoké budovy.
Mesto, kam ale naozaj rád chodím, je Manhattan. Mám rád tu atmosféru. Tam by som dokázal žiť od zajtra. Je to síce veľká štvrť, ale nájdete tam také drobnosti, ktoré by ste nečakali.
Už je to deväť rokov, čo som bol v New Yorku a už sa tam asi nedostanem nikdy, ale pred rokmi som povedal svojej žene, že si chcem splniť jeden gýčový sen – byť na Manhattane pred Vianocami, lebo som to videl vo veľa filmoch. A poviem vám, nesklamal som sa.“
Obuv dodala slovenská značka Novesta
www.novesta.sk
