Po fotografke, sprievodkyni a produkčnej sme sa Bratislavou prešli s čerstvou autorkou sprievodcu socialistickou Bratislavou – Miškou Kompaníkovou, ktorá tu žije síce krátko, no už dnes vie, že sa tu chce usadiť. Prečo, o tom nám porozprávala na prechádzke bratislavskými kopcami.
Miška, prečo sme sa vydali cez Hlbokú cestu?
Dlho som rozmýšľala, kam by sme šli. Hlboká cesta, to je pre mňa taký bratislavský zázrak – tri minúty od Hlavnej stanice zrazu prídeš do kaňonu porasteného stromami so starými vilkami a máš pocit, že si niekde v 50-tych rokoch. Takmer tam nefunguje osvetlenie, ale je to brutálne krásne miesto. A odtiaľ sa dostaneš do Funusu – krásnej old-school krčmy, v ktorej sedíš pod gaštanom, nosia ti dobré pivo, dáš si encián a máš okolo seba kamošov.
Nedávno si krstila knižku BLOK o socialistických budovách Bratislavy, ktoré tu zostali. Prečo si ju vlastne chcela vydať?
Ešte keď som brigádovala v kníhkupectve, mala som na starosti oddelenie cestopisov a bedekrov a zistila som, že o Bratislave neexistujú dobré bedekre. Potom som si začala vyberať tému diplomovky a povedala si, že urobím nejaký bedeker o Bratislave so zaujímavými miestami. Tým, že som z panelákovej Považskej s jedinou historickou budovou, vždy ma fascinovalo a fascinuje, keď prídem do Bratislavy a zrazu vidím historické centrum a v ňom vrazenú nejakú šialenú betónovú ozrutu. Prečo, ako sa toto stalo?
„Bývam v centre a som za 6 minút peši v práci, no zároveň som za 20 minút v lese. Toto nemá každé mesto.“
Začala som sa o to zaujímať a viac to skúmať. Celé sa to potom spojilo. V rámci práce na diplomovke som robila výskum o tom, koľko dní tu trávia turisti, čo tu môžu vidieť, aké sú existujúce bedekre, porovnávala som. Okrem M-P_BA som nič nenašla, takže som sa rozhodla, že si urobím vlastného sprievodcu po socíkovských pamiatkach. Sú veľmi zaujímavé, len o nich málo vieme.
Také tie bizarnosti, tie ma baví objavovať. Napríklad to, čo sú Napoleónove gule, to vedia všetci a ak nie, nájdu ich v každom bedekri o Bratislave. Ale to, ako sa staval Istropolis a prečo Petržalka vyzerá tak, ako vyzerá, to vie len málo ľudí.
Ako vnímaš budovy, ktoré ti pripadajú priamo v centre ako päsť na oko?
Beriem ich ako fakt. Nie všetky sú hrozné, len sú v zlom stave. Napríklad taký hotel Kyjev, mám ho rada, ale nie v aktuálnom stave a v centre mesta. Väčšinou sú to stavby, ktoré keby sa opravili, dali by sa perfektne využiť.
Ak by si si mohla vybrať, v ktorom meste by si žila? Kde sa cítiš dobre?
V Bratislave. Pre mňa je to úžasné mesto na život. Bývam v centre a som za 6 minút peši v práci, no zároveň som za 20 minút v lese. Toto nemá každé mesto. Alebo idem hocikedy k Dunaju, ktorý mám 5 minút od práce. Všetko je tu poruke, všetko je blízko, hlavne máme rieku, čo je tiež výhoda.
Vyhovuje ti, ako vyzerá priestor okolo rieky tu v centre?
Na jednej strane vyhovuje, na druhej napríklad Petržalka nie. Keď prejdeš cez Starý most, vyrástli tam zvláštne budovy. Chodím tadiaľ často a čudujem sa tomu, ako vôbec nemajú nadväznosť, ako to tam vyrastá. Plus tá obria diaľnica hneď v blízkosti nábrežia.
Keď už si spomenula diaľnicu a infraštruktúru, tým, že bývaš v centre, asi MHD príliš nevyužívaš.
Infraštruktúra mesta sa mi ťažko hodnotí, lebo nie som šofér. Ale čo sa týka MHD, ja som asi jedna z mála, ktorá má pocit, že tu MHD funguje dobre. Cez deň mám pocit, že sa nemám problém niekam dostať, že mi stále chodia spoje.
Čo vyžaduješ od života na mieste, kde žiješ?
More, ale to tu nebudem mať, s tým už som sa zmierila. Ja som s Bratislavou veľmi spokojná, ale požadujem, aby tu fungovali základné veci. Napríklad, keď prídem na Hlavnú stanicu, nech sa nejdem pozvracať z toho, ako to tam strašne vyzerá a akí ľudia tam sú. Aj keď chápem, že asi nemajú na výber, toto je tiež niečo, čo by sa malo riešiť. Alebo úplne obyčajné chodníky. Alebo to, že bývam na Špitálskej a už tam mám pol roka rozbitú cestu kvôli oprave električkovej trate. Sľúbili, že to bude do konca októbra, ale potom sa to z nejakého dôvodu zastavilo. Takéto zbytočné veci strašne znepríjemňujú život, ktorý by tu inak mohol byť super.
„Vždy ma fascinovalo a fascinuje, keď prídem do Bratislavy a zrazu vidím historické centrum a v ňom vrazenú nejakú šialenú betónovú ozrutu. Prečo, ako sa toto stalo?“
Spomenula si, čo ťa hnevá. Čo ťa na Bratislave naopak teší?
V centre sú malé oázy, kde sa môžeš hocikedy skryť a pritom si stále v centre. Podľa mňa tu máme skvelé kaviarne. A mám rada rieku, to, že keď idem k River Parku, tak idem po nábreží a pozerám sa na lužné lesy na druhej strane. Stále som v hlavnom meste, ale je tu veľmi veľa prírody.
Sú spomínané skryté miesta výsadou tých, ktorí tu žijú dlhšie alebo ich dokáže odhaliť aj turista, ktorý sem príde na pár dní?
Určite aj turista. V knižke spomínam miesta, o ktorých podľa mňa nevie polka Bratislavy. Ak si turisti z Hlavnej stanice pôjdu na Trnavské mýto pozrieť Istropolis, nájdu tu blízko Filiálku, starú železničnú stanicu. To je perfektné miesto. Stále si v centre mesta a zrazu sa ocitneš na obrovskom dlhom páse ničoho. Na objavenie takých miest často stačí málo – vyliezť z centra a ísť napríklad na Palisády alebo na Slavín.
Ak by si mala navrhnúť turistovi nejakú zaujímavú trasu podľa tvojho gusta, kam by si ho zaviedla?
Určite by som ho zaviedla na hrad a po hradnom kopci na Slavín. Motať sa uličkami a odtiaľ dole do centra. Skvelé je prejsť sa na Kamzík a dole zísť starou lanovkou. Kúzelným miestom je Železná studnička. Oplatí sa vidieť aj SNG, tá je podľa mňa perfektná, zadarmo si tam môžeš pozrieť výstavu. Robia skvelé výstavy, len je o nich málo počuť.
Ponúka toto mesto dostatok možností na kultúrne vyžitie?
Podľa mňa hej. Veľakrát si neviem vybrať, kam pôjdem skôr. Je tu veľa festivalov, koncertov, v divadle sú výborné predstavenia. Za týždeň sme s priateľom absolvovali toľko kultúrnych akcií, čo moja mama neabsolvovala za celý život. Mali sme problém si vybrať, kam pôjdeme.
Myslíš si, že mladí ľudia v Bratislave majú možnosť presadiť sa?
Okolo mňa je tak veľa takých, ktorí niečo dosiahli. Majú svoje knihy, podniky a robia perfektné veci. Takýchto ľudí treba viac. Potom sú tu ale aj takí, ktorí fakt žijú iba niekde na konci mesta, napríklad Petržalky, vylezú štyrikrát do roka niekam do centra a tvária sa ako najväčší páni. Videla som to počas Bielej noci, bola to masovka a neboli tam len ľudia, ktorých zaujíma kultúra, ale prišli aj takí, ktorí si povedali, že niečo bude v meste, prišli sa pozrieť, potom sa tam bezbreho opili a robili neporiadok.
Nemyslíš si, že je škoda, že tieto rozdielne skupiny ľudí sa spolu nestretávajú?
Je to škoda. Bolo by super, keby tí ľudia, ktorí sú tu štyrikrát do roka, prišli častejšie a zistili, že sú tu aj iné miesta ako Aupark. Viem si predstaviť, že keby bola vybudovaná nejaká pekná zóna niekde v Petržke alebo aj inde, chodili by tam takíto ľudia, ale aj bratislavská kaviareň. Miesilo a spájalo by sa to tam.
„V centre sú malé oázy, kde sa môžeš hocikedy skryť a pritom si stále v centre.“
Máš nejaký príklad mesta, kde spolu ľudia žijú?
Práve pre toto milujem Barcelonu. Máš tam obrovskú pláž, ktorá je fakt čistá a vôbec nie preplnená. Je tam veľa zelene, obrovské parky, stavby. Má to tam skvelú atmosféru. To sa mi napríklad inde nestalo. Ľudia tam nemajú pocit a nesprávajú sa, ako keby bolo všetko len zlé a čiernobiele.
Čo chýba Bratislave, aby si sa cítila ako tam?
Obyčajné hlúposti, ktoré by mohli fungovať. Opravené chodníky, milí revízori, alebo podchod na Trnavskom mýte či Hlavná stanica. Vždy, keď sem prídem, síce sa teším, že tu som, ale hovorím si, preboha, toto je najzákladnejšia vec. Keď tu chceme turistov, mali by sme s tým niečo robiť.
Ešte jedna vec, ktorá ma hrozne vytáča a ktorú vidím na Obchodnej je, že si tu každý hrabe na svojom piesočku. Každý má ten svoj obchodík, jeden si ho natrie na krikľavo zeleno a dá si tam strašne škaredé plagáty, ďalší ten svoj natrie na oranžovo a príde im to v pohode. Vôbec nerozmýšľame nad tým, ako to asi vyzerá spolu.
Ak by si mohla čarovným prútikom zmeniť tri veci, ktoré by to boli?
Pričarovala by som si už spomínané more a vymazala Petržalku. Všímam si ten veľký rozdiel medzi Petržalkou a centrom. Dúhové paneláky, každý nafarbený inak, nemá to dušu. Ružinov je napríklad super, bývala som tam a vôbec mi neprišiel stiesňujúci.
V Petržalke žije 100 000 ľudí v krabiciach a pritom by to mohlo byť pekné miesto pri rieke. No a treťou vecou sú tie spomínané detaily, maličkosti, aby sa tu dobre žilo.
Stretávaš sa s tým, že ľudia na Bratislavu nadávajú?
Pamätám si, že niektorí moji spolužiaci alebo ľudia, ktorých som z vysokej školy poznala, za 5 rokov neboli nikdy na Slavíne. Zdržiavali sa na Mlynoch, v škole, občas centrum, vianočné trhy. Netušili, kde sú Palisády, že toto mesto je krásne a má nejaké historické jadro aj mimo námestia. Alebo príjemné podniky. Nadávali a pritom to tu nepoznali.
Na druhej strane poznám ľudí, Petržalčanov, bývajú v najhnusnejšom baráku v Petržalke a nedajú na Bratislavu dopustiť, tvrdia, že sa im tu žije úžasne, všetko to tu poznajú, snažia sa to objavovať. Nie sú to vyslovene ľudia-alternatívci, ktorí vlezú do každej diery a do každého plota, ale snažia sa o svojom meste viac vedieť.
Pamätáš si na svoje prvé návštevy Bratislavy?
Hej. Mala som asi 10 rokov a prišla som za sestrou. Bola som úplne očarená, že je tu prístav, žeriavy, ako sa tu stavia, aké je to veľké. Vôbec som neriešila, paradoxne, nejaký hrad a historické centrum. Očaril ma prístav. Na to mám veľmi živú spomienku. A ešte si pamätám Marka Twaina, čo je ďalšia srdcovka. Švagor ma tam vzal, keď som mala asi 11 rokov. Doteraz tam veľmi rada chodím, cez leto aspoň raz za týždeň.
Ako dlho tu vlastne žiješ?
6 rokov, 5 rokov štúdia a rok po škole, ale počas celého štúdia som robila. Nebolo to také klasické štúdium, že som 5 rokov zavretá na intrákoch a ani nevyleziem.
Cítiš sa tu po šiestich rokoch už ako miestna?
Už hej. Keď prídem do Považskej, mám pocit, že tam nikoho nepoznám a hlavne sa tam vôbec necítim dobre. Vždy sa do Bratislavy teším a mám pocit, že tu poznám oveľa viac miest ako niektorí Bratislavčania. Už som aj tak stotožnená s tým, že tu asi ostanem žiť. Veľa tu toho poznám, mám tu celú základňu. Ak nebudem v zahraničí, budem v Bratislave.
Tento článok je súčasťou seriálu Prechádzky Bratislavou, v ktorom sa s Bratislavčanmi a ľuďmi spojenými s mestom prechádzame po ich obľúbených miestach a popri fotení sa rozprávame o tom, aké je a aké by malo byť ich mesto.
Príbehmi ľudí, ktorí tvoria Bratislavu, sa snažíme vyskladať určitý obraz o našom meste, pomenovať tak budúcu podobu Nového Lida a získať predstavu o tom, kam by jej riešenie malo smerovať pre vytvorenie funkčnej a príjemnej štvrte.
O Miške Kompaníkovej
Miška Kompaníková pochádza z Považskej Bystrice. Študovala marketingovú komunikáciu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a profesne zakotvila v kníhkupectve Martinus, kde má ako grafický dizajnér “na rováši” mnohé vizuály. Jej záverečná diplomová práca o socialistických budovách v hlavnom meste napokon vyšla aj knižne. BLOK – Sprievodca socialistickou Bratislavou je o stavbách, ktoré niektorí nenávidia a iní milujú pre ich bizarnú krásu. Je plná krásnych grafík, na ktorých autorka dlhodobo pracovala.
