Viacerí hovoria, že na Horehroní sú len dve obdobia – zima a obdobie dažďov. Aké bolo počasie 19. septembra 1899 nikto netuší, ale v tento deň sa v Slovenskej Ľupči narodil prvorodený syn Emil Belluš. Jeho matkou bola Anna a otcom bol Daniel Belluš, ktorý bol v okolí vychýreným stolárom. Keď mal tri roky, presťahovali sa do Banskej Bystrice, kde chodil do ľudovej školy a potom na gymnázium.
Architekt a scénograf
V osemnástich rokoch ho odviedli do domobrany, z ktorej sa mu však podarilo uvoľniť a odišiel študovať architektúru do Budapešti. Po rozpade Rakúsko-Uhorska odišiel do Prahy, kde vznikala eufória a snaha budovať novú budúcnosť. Hoci tu prevládal radikalizmus, čím sa formovala pražská puristická avantgarda, našli sa tu viacerí pedagógovia, ktorí chceli zachovať tradície. Študoval u významného profesora Antonína Engela a v roku 1923 promoval na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva Českého vysokého učenia technického. Práve od profesora Engela si odniesol zmysel pre tradíciu, od spolužiakov zase purizmus s konštruktivizmom.
Bellušovým prvým architektonickým dielom bol oblúkový most v Banskej Bystrici, ktorý viedol ponad Hron. Pracoval na ňom počas ukončenia štúdia, no bohužiaľ sa nezachoval – počas Slovenského národného povstania bol zničený. Jeho absolventským projektom bol polyfunkčný Národný dom v Banskej Bystrici. V roku 1925 si tu založil architektonický ateliér, svoje pôsobisko však neskôr presunul do Bratislavy. Stal sa členom Spolku slovenských umelcov, vďaka čomu neskôr spolupracoval s Martinom Benkom či Jankom Alexym. O tri roky neskôr sa stal spoluzakladateľom Školy umeleckých remesiel v Bratislave, spolupracoval aj s režisérom Jánom Jamnickým ako scénograf v Slovenskom národnom divadle.
Láska k veslovaniu
Vrcholným obdobím Bellušovej tvorby boli tridsiate a štyridsiate roky. Prvým významným dielom v Bratislave bol Slovenský veslársky klub. Rád vesloval a prišiel s myšlienkou projektu, ktorý predstavoval erbový typ avantgardnej stavby. Tvar budovy pripomína čln a prízemie je rozdelené na dve krídla. Pôvodne mala budova viacero sklenených a pobytových terás, čo sa však po prestavbách zmenilo.
Pri vode zostal aj pri ďalšom projekte. V Piešťanoch navrhol ikonickú stavbu 20. storočia – Kolonádový most, ktorý je najdlhším krytým mostom na Slovensku. Vyriešil problém nadstavby a uplatnil tu ľudové motívy. Umeleckou výzdobou poveril Martina Benku. V roku 1935 navrhol Poštový a telegrafný úrad v Piešťanoch a o rok neskôr automatický mlyn NUPOD v Trnave, pri ktorého návrhu kládol do popredia najmä jeho funkciu, a v tej dobe bol niečím iným a moderným.
Projekt za trinásť dní
K riešeniu bytovej núdze pre robotnícku triedu, ktorou v tej dobe Bratislava trpela, prispel aj Emil Belluš. Za rekordných trinásť dní vypracoval návrh aj projekt súboru obytných domov. Bola to náročná úloha, keďže mal k dispozícii malý priestor na vtedajšej periférii mesta, na Miletičovej a Trenčianskej ulici. Navrhol osem samostatne stojacich domov s netypickým dispozičným riešením do tvaru písmena H. Každý dom mal 32 bytov, tvorený bol dvomi krídlami a v strede bolo schodisko. Byty boli rovnaké a mali izbu, kuchyňu, predsieň, komoru a WC. Kúpeľne boli spoločné na chodbách. Projekt okamžite schválili a so stavbou domov sa začalo 14. augusta 1930. Začiatkom decembra sa do nich začali sťahovať prví obyvatelia.
V súčasnosti sú viaceré z nich dispozične upravené, aby vyhovovali dnešným štandardom. Pri mnohých domoch už nebadať Bellušove typické prvky, keďže viaceré z nich majú rôzne strešné nadstavby, ktoré ich nezachovali. Mestská časť Ružinov z toho dôvodu vyhlásila súbor obytných budov za pamätihodnosť, čím už nedochádza k ich ďalšiemu ničeniu.
Mladý Belluš vypracoval aj projekt pre družstevné domy na Námestí SNP, kde aplikoval princípy funkcionalizmu s veľkorysým moderným tvarovaním. Sú to tri stavby pre ústredie poľnohospodárskych družstiev s kinom, obchodmi a bankou. Navrhol aj viaceré vily v Bratislave, ktoré pôsobia harmonicky a zdržanlivo. Na hranici Partizánskej a Hlavatého ulice si postavil vlastnú dvojposchodovú vilu, pri ktorej dbal na kvalitu materiálu a použil kruhové okná. Hoci nie je v publikácii Slávne vily Slovenska, skrýva sa v nej dokonalá kompozícia priestorov i staviteľského spracovania. Dodnes v nej žijú jeho potomkovia a žiadne veľké zásahy v nej nerobili. Dokonca aj časť nábytku je pôvodná.
Od banky ku škole
Na Štúrovej ulici každého nepochybne upúta budova Generálnej prokuratúry, v ktorej do 90. rokov 20. storočia sídlila Národná banka Československá. Ide o jedno z najvýznamnejších funkcionalistických diel Emila Belluša. Postavené bolo v rokoch 1936 – 1938 a úzka parcela predurčila jeho podobu. Ide o trojtrakt s vnútorným dvorom, v jeho čelnom krídle sú reprezentačné priestory s hlavnou halou na poschodí. Medzi bočnými vyššími krídlami vznikol veľký otvor, ktorý je ohraničený prekladom. Mala v ňom byť umiestnená socha gréckeho boha Hermesa, patróna obchodníkov a zlodejov. Nikdy však k tomu nedošlo. Čelná fasáda je mierne natočená kvôli nepravouhlému vyústeniu bočných ulíc a celá budova má travertínový obklad. Zaujímavým prvkom je hlavná kazetová brána z nehrdzavejúcej ocele a mreže, ktoré sú po jej okrajoch. V bočných krídlach boli pôvodne byty, teraz sú tam kancelárie. Zároveň bola mierne zmenená dispozícia prízemia a aj vstupy, aby vyhovovali súčasným bezpečnostným kritériám.
Vďaka tomu, že Emil Belluš študoval v Prahe, zúročil svoje kontakty pri zakladaní Fakulty architektúry na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Pritiahol sem skvelých českých profesorov a zaslúžil sa o postavenie pavilónu teoretických ústavov. Komplex Slovenskej technickej univerzity, ako ju dnes poznáme, sa formoval dlho. Ešte v roku 1928 prebiehali prvé pokusy plánovania budov a do súťaže sa prihlásil aj Emil Belluš.
Vytvorením Slovenského štátu bola zriadená Slovenská vysoká škola technická so sídlom v Bratislave. Jej priestory však boli roztrúsené, a tak sa riešilo jej umiestnenie. Uvažovalo sa o hradnom vrchu, pričom aj tejto súťaže sa zúčastnil Belluš, ktorý skončil tretí. Na Námestí slobody, kde v súčasnosti stojí škola, sa uvažovalo o vybudovaní vládnej štvrte. Po dlhých polemikách však nakoniec príslušné orgány schválili na výstavbu školy pozemky medzi Námestím slobody a Radlinského ulicou. Vypracovaním ideovej štúdie urbanistického umiestnenia, architektonického i priestorového riešenia poverili v roku 1947 Emila Belluša. Vytvoril niekoľko plánov, nakoniec sa realizoval Pavilón teoretických ústavov a Fakulty architektúry Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT) v rokoch 1948 – 1953.
Celá dispozícia je symetrická, má jednotnú výšku a gradácia je umiestnená v priečelí. Vnútornými detailmi pripomína okolité barokové paláce. Stavba má štyri poschodia, pričom vestibul prechádza cez dve. V jej jadre sú učebne a na konci jednotlivých krídel katedry, čo najďalej od ruchu prevádzky. Na vyšších poschodiach je zase umiestnená knižnica a teoretické úseky. Prejavila sa tu Bellušova snaha o psychologický účinok nielen pre poslucháčov, ale aj návštevníkov. Aula je zabudovaná na celú šírku budovy a fasáda budovy je tvorená keramickým obkladom, v sokloch a nadstavbách vonkajších schodíšť či terás travertínom. Pozornosť si zaslúžia aj okná, ktoré sú väčšinou šesťdielne drevené komponované do štvorca. Konštrukcia je zo železobetónového skeletu, ktorý vytvára dispozičný trojtrakt. Budova nemá žiadne ozdobné prvky, jedine v pravom krídle je na parteri séria realistických reliéfov. Tie však pribudli až počas realizácie v roku 1949.
Utajený scénograf
Počas 2. svetovej vojny navrhol aj jednu zo svojich najkrajších stavieb, ktorá je skvelým príkladom dokonalých proporcií. Ide o trnavský vodojem z roku 1941. Málokto však tuší, že navrhol aj továreň Dinas v Banskej Belej, ktorá má sústavu škrupinových striech, čím budova zapadá do kopcovitého terénu.
Belluš navrhoval nielen stavby, ale aktívne aj publikoval či pracoval ako scénograf. Vystupoval však pod pseudonymami, pretože sa bál, že ako renomovaný architekt stratí kredit. Spolupracoval najmä s bratom svojej manželky Eleny, avantgardným režisérom Jánom Jamnickým. Založil tiež viacero odborných časopisov, napríklad v roku 1939 Technický obzor slovenský, Architektúru a urbanizmus, Životné prostredie a napísal aj Encyklopédiu pozemného staviteľstva.
Zmenil vzhľad nábrežia
V roku 1939 sa dokonca v časopise Technický obzor slovenský zaoberal otázkou výstavby novej radnice. Realitou sa stala v roku 1948 a stojí na Primaciálnom námestí na mieste bývalého jezuitského kláštora. Pôvodne chcel ku kláštoru pristavať moderné krídlo, ale čelná časť sa zrútila. Budova má pôdorys písmena T a štyri nadzemné podlažia, na vrchu ktorých je šikmá strecha s vikiermi. Parter je zakončený kordónovou rímsou, nad ktorou je pás francúzskych okien prvého poschodia. Fasáda je obložená plochými kamennými platňami.
Vzhľad nábrežia Dunaja výrazne zmenil po vojne hotel Devín. Emil Belluš spolu s Ernestom Kramplom a Viktorom Uhliarikom vytvorili dielo vo funkcionalistickej forme s dokonale vyriešenými detailmi. Týmto projektom chcel vyjadriť lojalitu k novému režimu. Stavali ho v rokoch 1952 – 1954 a v rokoch 2011 – 2012 prešiel rekonštrukciou. Tým, že ide o chránenú pamiatku, museli byť priestory obnovované veľmi citlivo. Zachované bolo napríklad pôvodné čalúnené dvere izieb, kazetové zárubne, dvojkrídlové sklenené dvere v chodbe či kryštálové lustre vo verejných priestoroch a chodbách, a tiež lustre z ohýbaného dreva v lobby bare a v kaviarni. Nábytok vyrobili podľa pôvodných návrhov architekta a dizajnéra Jindřicha Halabalu a spája v sebe funkcionalistické princípy s art deco.
Vynútená stavba
Bratislava mala viacero internátov ako Lafranconi, Horský park, Svoradov či Belojanisov, tie však nestačili. Preto vláda v roku 1951 poverila E. Belluša, aby na Račianskej ulici postavil študentský domov pre 2 000 študentov. Na prípravu projektu mal dva týždne a zaujímavosťou je, že krátko predtým bol na listine tých, ktorých mali v rámci Akcie B vysťahovať z Bratislavy. Problémom totiž bolo, že mal vlastnú kanceláriu, teda bol podnikateľom.
Projekt vypracoval za pomoci študentov, a tí ho v lete začali stavať spolu s učiteľmi. Do prvého bloku sa prví študenti sťahovali v roku 1953 a bola to najúspešnejšia mládežnícka brigáda. Internát bol daný do užívania v roku 1955 pri príležitosti Medzinárodného dňa študentstva a pomenovali ho Mladá garda podľa protifašistickej organizácie v Donbase.
Ide o komplex ubytovacích pavilónov, ktoré sú prepojené krytými chodbami. Široké chodby internátu navrhol aj ako priestor na debaty. Nechýbala tu ani spoločenská miestnosť či športový areál vrátane krytej plavárne. Postavený bol v štýle sorela so symetrickým usporiadaním jednotlivých blokov okolo centrálnej osi. Inšpiroval sa aj renesančnou kompozíciou a pri dekoračných prvkoch zase ľudovým umením. Napríklad zvonica nad hlavným vstupom pripomína tie zo Spiša, ktoré boli dekorované technológiou sgrafito. Aj jednotlivé bloky sú vyzdobené rôznymi výtvarnými motívmi. Napriek tomu, že je celý komplex rozsiahly, dokonale vyriešil jeho funkciu, prehľadnosť a ľahkú orientáciu.
Uznávaný architekt si vedel získať priazeň ľudí, bol spoločenský, šarmantný i zásadový. Nebol fanúšikom výstrelkov a aj v moderne aplikoval klasicizmus. Svojou jedinečnou tvorbou ovplyvnil nielen tvár Bratislavy, ale aj svojich nasledovníkov. Jeho diela možno nájsť nielen vo veľkých mestách, ale aj v tých menších. Z viacerých z nich sa stali národné kultúrne pamiatky. V roku 1965 mu udelili titul Národný umelec a v roku 1974 dostal Cenu Dušana Jurkoviča. Zároveň po ňom pomenovali aulu STU a v jej vestibule umiestnili bustu od akademického sochára Milana Lukáča. Profesor Emil Belluš zomrel 14. decembra 1979 v Bratislave a od roku 1990 na jeho počesť udeľuje Spolok architektov Slovenska Cenu E. Belluša za celoživotné architektonické dielo.
