Keď sa hovorí o šťastí, takmer nikto si ako prvé nepredstaví mestá, budovy a ulice. Ako spolu súvisí architektúra a šťastie?
Architektúra nás pôvodne primárne chránila pred počasím a okolím. Ale je úplne prirodzené, že sa snažíme svoje životné prostredie upravovať tak, aby sme sa v ňom cítili príjemne.
Šťastie je na jednej strane veľmi osobný zážitok a mimoriadne subjektívna vec, na strane druhej je to pocit, ktorý dokážu ľudia zdieľať. Uvediem taký príklad, o ktorom si myslím, že to celkom dobre ilustruje. Ak sa náhle vytvorí na oblohe dúha, je to objektívny fyzikálny jav v priestore, zároveň to však môže pre každého z nás znamenať aj veľmi silný emotívny zážitok, ktorý je pre 99,9 % ľudí pozitívny. Každý z nás ho bude vnímať po svojom, každý trochu inak, no zároveň sme schopní ho precítiť aj spoločne, a to aj bez nejakého hlbšieho vysvetľovania.
Myslím si, a to sa týka aj architektúry a urbanizmu, že ak sa o svoju radosť nevieš podeliť, tak to nie je skutočný pocit šťastia.
Dá sa z pohľadu placemakera určiť, do akej miery prostredie vplýva na šťastie človeka?
Keďže svet vnímame najmä prostredníctvom našich zmyslov, prostredie má na nás nesmierny vplyv. Prednedávnom som bol v Banskej Bystrici a keď som šiel späť do Bratislavy, tak som zazrel televíznu vežu na Kamzíku. Je to architektonický prvok, ktorý je umelo zasadený do siluety Malých Karpát, a predsa dokázal vo mne vyvolať pocit domova. V Bratislave nebývam viac ako 20 rokov, ale vyrastal som tam a tento pocit stále zostal veľmi silný. Je to veľmi osobný pocit, no myslím si, že je zdieľateľný s ľuďmi, ktorí v Bratislave vyrástli alebo žijú a majú k nej vzťah.
Čiže s miestom a priestorom sa môže spájať veľmi silný emotívny pocit. Otázka je, či vieme ako architekti a ľudia, ktorí sa zaoberajú priestorom, vytvoriť niečo, čo vie tento pocit šťastia a pohody okamžite navodiť.
A je to niečo, čo vôbec architekt alebo urbanista považuje za svoj cieľ?
Architektúra je tvorivá činnosť, ktorá primárne chce zlepšovať a skvalitňovať životné prostredie. V tomto sa možno líši trošku od umenia. Umenie môže narábať aj s artefaktmi smútku, deštrukcie alebo dystopie, tak aby odzrkadlilo nepríjemnú realitu a ukázalo zdvihnutý prst, respektíve zaujalo postoj k problémom vo svete.
Architektúra môže mať aj dystopické formy, ale v konečnom dôsledku, ak má slúžiť ľuďom, tak jej primárna úloha je vytvárať pocit pohody a nejakého účelu, ktorý je naplnený. Keďže pracujem s verejným priestorom, moja úloha je viac v rovine zodpovednosti. To, čo robím, by malo smerovať k spokojnosti a k pohode, nie automaticky k šťastiu. Šťastie je nadstavba k tomu. Je to naozaj veľmi individuálna vec a nie som si istý, či viem vytvoriť niečo vyslovene programovo, aby to vytváralo šťastie. Šťastie je aj pohoda, a to sú síce prepojené veci, ale nie úplne totožné.
Mestá sú spoločenské organizmy a šťastie vzniká práve v komunikácii a v možnosti tento pocit zdieľať.
Ako s týmto urbanista pracuje?
Myslím si, že tvorivých prístupov musí byť čo najviac a stále musíme hľadať nové. Z hľadiska vecí, ktorým sa venujem, sa mi zdá ako veľmi dobrá – funkčná a efektívna metóda placemaking.
Stotožňujem sa s tým, čo tvrdí dánsky architekt a urbanista Jan Gehl, ktorý hovorí o novom type urbanizmu. Mesto má byť namierené smerom k užívateľom. Užívatelia sú tí prví, ktorí majú testovať, čo je dobré a čo zlé.
Táto metóda spočíva v tom, že architekt v procese navrhovania oslovuje ľudí, zahrnie ich do dialógu a oni sa potom stávajú spolutvorcami danej myšlienky alebo riešenia. No, samozrejme, architekt či urbanista je tvorca, ktorý si to celé riadi a pozýva jednotlivých ľudí do procesu, čím u nich zároveň vytvára pocit mentálneho vlastníctva.
Placemaking takto vytvára vzťah k priestoru, ktorý je silný a dobrý, lebo ľudia nie sú izolovaní od procesu tvorby. Tým pádom oveľa rýchlejšie a otvorenejšie vedia prijať zmenu.
Existujú nejaké všeobecné pravdy, ktorých by sa mal urbanista pri navrhovaní držať?
Urbanizmus je oveľa viac o súvislostiach ako o nejakých dogmách. Samozrejme, sú isté pravidlá. Nikdy nenavrhneme schody dajme tomu 50 cm vysoké, lebo sa po nich nedá chodiť. Výška schodu má svoju logiku, z hľadiska toho ako stúpaš, aký máš rytmus, aký pocit chceš navodiť. Sú to presné mierky, ktoré vznikali stáročia, tisícročia, to sa nedá oklamať.
Ale myslím si, že sme v dobe, kde musíme začať rozmýšľať viac o súvislostiach, že to nie je len o priestorovej podobe, o kompozícii, o farbe, je tam oveľa viac elementov.
Napríklad, ak sa bavíme o téme radosti, pohody alebo šťastia, tak existuje veličina, ktorá sa málokedy v meste používa, a to je humor alebo nadsádzka. Doteraz prevládal názor, že aká to je priestorová veličina, veď s týmto sa nedá pracovať, ale podľa mňa sa dá humor vo verejných priestoroch vcelku ľahko využiť.
Čo to presne znamená? Nainštalovať niekde napríklad netypické umelecké dielo?
Môže to byť aj umelecké dielo. Napríklad namiesto klasickej historickej sochy sa do stredu námestia umiestni jedna obrovská paradajka, ktorá je smiešna len tým, že je to obrovská paradajka. Alebo povedzme 20-metrový holub, ktorí ľudí pobaví, lebo evokuje myšlienku, že práve holubov zo sôch z istých dôvodov odháňame. Nie je ani potrebné príliš to vysvetľovať, je to vtipné v náznaku. A môže to byť len dočasná vec. Ak je to tvorené na dlhšie obdobie, tak je to už potom aj na múdrosti tvorcu, ktorý vie s nadsádzkou a s kvalitou ďalej pracovať. Myslím si, že humor je jednou z najinteligentnejších foriem prejavu.
Známy americký urbanista William H. Whyte vo svojej štúdii Social Life of Small Urban Places hovorí, že verejný priestor môže oživiť napríklad obyčajný pouličný umelec a nemusí byť ani veľmi dobrý. Ľudia sa pri ňom pristavia, začnú sa spolu rozprávať a priláka to ďalších.
Áno, animácia je rovnako dôležitou súčasťou verejného priestoru, ktorú dosť často používame. Určite je pozitívne, ak je život na ulici istým spôsobom programovaný, ale na druhej strane je niekedy dobré, keď je ulica prázdna, nemá nejakú konkrétnu náplň, ale je v podstate intímna.
A to je to, o čom hovoríme veľakrát aj na Novom Lide, že dôležitá je pestrosť. Nikomu nediktujeme, že to takto musí byť. Chceme stimulovať ľudí, aby oni prinášali pestrosť do ulíc. Niekto môže zahrať na gitare, niekto si otvorí kaviareň, niekto si prinesie stoličky a začne maľovať.
Ľudia si sami spontánne zoberú kus verejného priestoru na to, aby zdieľali dobrú vec. A to je podľa mňa najväčšia hodnota, keď je ten priestor dobrý, je to pre ľudí predĺžená obývačka, kde môžu ponúknuť niečo, čo vedia a z čoho majú radosť. Práve tá veľkorysosť a žičlivosť vytvára pocit šťastia.
Vnímate v urbanizme nejaké kultúrne špecifiká? Môže spokojnosť s ohľadom na architektúru znamenať v rôznych krajinách niečo iné?
Nemyslím si. Existujú rozdiely, ktoré sa týkajú zvyklostí a toho, ako ľudia používajú verejný priestor alebo architektúru v danej krajine. Ale základné city, pre ktoré sa ľudia tešia a dôvody, prečo majú radosť, sú podľa mňa univerzálne.
Čo v meste nemôže chýbať, ak sa v ňom majú jeho obyvatelia cítiť dobre?
Je veľa vecí, ktoré sú dôležité, ale z môjho pohľadu sú to práve dobré verejné priestory, pretože to je komunikačný priestor mesta. Tam majú ľudia k sebe najbližšie, tam sa môžu stretávať, rozprávať, môžu byť prekvapení, môžu byť zabávaní. Jednoducho, ak je dobre urobený, je to zdieľaný priestor pohody.
„Keďže svet vnímame najmä prostredníctvom našich zmyslov, prostredie má na nás nesmierny vplyv.“
Navyše verejný priestor vytvára veľmi unikátnu identitu a charakter. Keď ideš napríklad do stredovekého talianskeho mesta, tak je veľmi príjemné práve vďaka tomu, ako je architektonicky vytvorené. Má dobrú mierku, všetko je nejak konzistentné a integrované a ľudia okamžite cítia, že mesto ich neizoluje, sú jeho súčasťou. Jednoducho prídu tam a hneď sú pozvaní niečo robiť, nejako sa zapojiť alebo komunikovať.
Veľakrát sa v urbanizme zaoberáme aj takzvaným rozhraním. V meste vznikajú hrany, teda rôzne steny, bariéry, ploty, obrubníky a kadečo, čo vymedzuje alebo oddeľuje priestor. Urbanizmus budúcnosti je skôr o tom, aby tieto veci boli viac priepustné, viac rozhraním ako hranou, aby dochádzalo k lepšej výmene, lepšej informovanosti a komunikácii v meste.
Dajú sa pomenovať nejaké konkrétne miesta, ktoré sú príkladom dobre fungujúcich verejných priestorov v kontexte spokojnosti?
Poznáme mnoho príkladov. Napríklad Centre Pompidou. Keď s tým svojho času Richard Rogers a Renzo Piano prišli, Parížania to odmietli ako architektonický paškvil. Vyčítali im, že formálne to tam nemá čo byť, je to industriálna, nie veľmi pekná architektúra. Centre Pompidou však neprinieslo len nejakú budovu, s ktorou sa časť verejnosti zmierila a iná časť nie, ale títo dvaja mladí ľudia otvorili Parížu nové obzory. Vytvorili spoločenské centrum a mimoriadne aktívny verejný priestor.
Myslím, že je úplne prirodzené, že keď ľudia niečo nepoznajú, povedia skôr nie a preto je dôležité vysvetľovať ľuďom prečo je to dobré, že to nie je len vec tvarovania, ale je to v prvom rade vec obsahu, ktorý sa do architektúry naleje.
Mám rád aj Museumsquartier vo Viedni. Ale možno niekomu, kto nie je zameraný smerom do umeleckej alebo výtvarnej sféry, to nič nehovorí. Niekto má možno radšej tradičné námestie alebo cíti oveľa väčšiu inšpiráciu v ornamentálnom parku 19. storočia.
Mimochodom, Viedeň je v rebríčkoch dlhodobo, už asi 10 rokov po sebe, hodnotené ako najšťastnejšie mesto.
Áno, lebo má veľkú varietu výborne spracovaných verejných priestorov. Je to “pochôdzne”, zrelaxované a nie nejaké super-agresívne mesto. Ale istým spôsobom aj agresívnosť alebo dynamika môžu byť atraktívne. Preto je pre mňa atraktívny napríklad Londýn. Mám rád dynamiku. Pre niekoho to môže byť kontroverzné, niekto chce pokojné mesto rodinného typu.
Preto neexistujú nejaké dogmatické pravidlá, ktoré mesto je dobré. Je to vec výberu, keď chce niekto žiť v meste, ktoré je plné prírody, tak môže skúsiť Sofiu. Keď má zase niekto paranoju z ľudí, tak asi nepôjde bývať do Tokia. Globalizovaný svet v tomto ponúka čoraz väčšie možnosti.
Viem napríklad pochopiť, keď niekto povie, že žije v Rožňave, lebo to tam má rád. Nevidím dôvod takému človeku nadávať, že je zadubený, keď sedí niekde v Rožňave. Ak niekto cíti, že je to pre neho super mesto, tak je to úplne v poriadku.
Takže nemám veľmi rád tieto rebríčky.
Čo by podľa vás urobilo z Bratislavy šťastnejšie mesto?
Za posledných 30 rokov sme Bratislavu len konzumovali a neskúsili sme pre mesto niečo urobiť. Niečo veľkorysé, kvalitné, čo by malo celospoločenskú hodnotu. Konečne postaviť nejaké kultúrne centrum, divadlo alebo tanečnú školu alebo nejaký naozaj dobrý parčík. Ja osobne neviem o tom, že by niekto niečo postavil s veľkorysosťou a s chuťou tak, ako bolo postavené Centre Pompidou.
Máme tu nejaké inštitúcie, ako Slovenské národné divadlo, rozhlas alebo Istropolis, ktoré vznikli ešte za komunizmu. Tieto ideologické stavby sa však po revolúcii často úplne rozpadli. A tie, ktoré prežili, dlhé roky chátrali. Niektoré z tých, ktoré fungujú, sú zas navrhnuté tak, že sa jednoducho nevedia ďalej vyvíjať.
Napríklad Slovenské národné divadlo, to je v podstate bunker. Chápem, že predstavenia sa majú konať dnu, ale myslím si, že divadlá budúcnosti musia byť viac otvorené. Pomohlo by, ak by sa javisko pretlačilo cez tú ťažkú architektúru a expandovalo aj von. Ak dokáže obsah prerásť budovu, veľmi ju oživí.
„Ľudia si sami spontánne zoberú kus verejného priestoru na to, aby zdieľali dobrú vec. A to je podľa mňa najväčšia hodnota, keď je ten priestor dobrý, je to pre ľudí predĺžená obývačka, kde môžu ponúknuť niečo, čo vedia a z čoho majú radosť.“
A nejde len o kutúru, ani čo sa týka športu, tak nevzniklo nič nové. Postavil sa síce zimný štadión, ale ten v skutočnosti nie je nový, iba nahradil ten starý. Nevzniklo úplne nové centrum so širokou škálou možností povedzme pre krasokorčuľovanie či tanec.
Oblúkom sa vrátim k téme. Tanec, hudba, rytmus – to všetko spôsobuje radosť. Takže centrum tanca je podľa mňa presne takáto architektúra šťastia. V Londýne je napríklad vynikajúca vec – Laban Center. Keď tam človek príde, celý priestor je otvorený, môže si posedieť vonku, dať si kávu, vidí ako deti tancujú, ako ľudia cvičia aerobik a podobne. Je to radostné, veľmi pohodové miesto. Čo málokto vie je to, že Laban – jeden z najväčších choreografov – bol Bratislavčan. Po ňom je Laban Center pomenované. Paradoxne v Londýne a nie v Bratislave.
Môžu samotní obyvatelia prispieť k tomu, aby bol verejný priestor dobrý, pohodový, kvalitný?
Samozrejme, veď ľudia sú motorom toho celého. Ak nedochádza k spoločenskej výmene, keď každý neprispieva svojou troškou, pohoda nevznikne. Ešte od minulého režimu tu ostal pocit, že niekto to všetko za nás urobí. Hovoríme si, veď to má fungovať, o to sa má niekto starať. No nie. Je to práve na ľuďoch, lebo oni sú súčasťou toho verejného priestoru.
Ja si myslím, že to patrí k istej výbave. Keď som dobrý, slušný a normálny človek, tak mám tú schopnosť ísť von a baviť sa s inými ľuďmi, spýtať sa, aký majú deň a mať radosť z toho, že aj iní majú dobrý deň. Poviem príklad, minule sme šli s kamarátom k Temži na pivo. Bol pracovný deň, takže tam bolo iba 5 ľudí a každý človek, ktorý tam bol, sa nás spýtal, ako sa máme, odkiaľ ideme. Také niečo ti urobí úplne iný deň. To je tá veľkorysosť a radosť. Žiaľ, verejný priestor v Bratislave nefunguje čiastočne aj kvôli určitej arogancii či vyvyšovaní sa.
Nie sú to spojené nádoby? Škaredý priestor vplýva na to, že ľudia sa cítia nepríjemne, potom sú oni nepríjemní voči tomu priestoru a vzniká začarovaný kruh.
Áno, dá sa to tak povedať. Urbanizmus je podľa mňa celkovo najmä o vzájomných súvislostiach. Teda nie len o kompozícii, o pohľadoch, mierkach, že keď niečo bude o tri metre väčšie, tak to bude zlé. Urbanizmus je tvorivá vec, nie dogmatická. Dôležitý je obsah, ten primárne určuje kvalitu.
Plánovací úrad nemá hovoriť o tom, ako sa majú ľudia cítiť na ulici. Ten má povedať, že tu je uličná čiara a tu je dom, ale nemá hovoriť o tom, aký obsah tam bude. U nás chcú všetci regulovať a niečo strážiť a navrhovať, hovoriť, kde je čiara, ale nehovorí sa o tej kvalite. Reguláciou radostnejšie mesto nevznikne. Tá má byť len prostriedkom.
Igor Marko
je architekt a urbanista pôsobiaci v Londýne, kde vedie ateliér Marko & Placemakers. Stojí za mnohými, po celom svete ocenenými, projektmi, medzi inými napríklad za parkom Northala Fields, víziou “Londýn bez áut” s cyklistickou trasou na Temži, námestím v Birminghame, premien nábreží v Helsinkách a Manchestri či nezrealizovaným návrhu “zeleného” Starého mosta v Bratislave. Vystupuje na odborných medzinárodných konferenciách, v Bratislave pôsobí ako odborný poradca pre Dunajský Fond, člen odbornej rady hlavnej architektky mesta Bratislavy či člen správnej rady kreatívneho centra Cvernovka.
Foto: ©Dominika Behúlová
