Koncom apríla zomrel Vladimír Dedeček, novátor a architekt neskorej moderny. Jeho stavby pozná každý Bratislavčan, hoci mnohí si ani neuvedomia, že prechádzajú okolo jedného z mnohých diel slovenského priekopníka architektúry 20. storočia. Za viaceré z nich získal ocenenia a dodnes vzbudzujú pozornosť odbornej i laickej verejnosti.
O architektúre rozhodla náhoda
Vladimír Dedeček sa narodil v roku 1929 v Turčianskom sv. Martine. Pochádzal zo skromných rodinných pomerov, bol nadaný a učenlivý. Pôvodne chcel ísť študovať do Francúzska sociológiu a politológiu, ale náhoda to zariadila inak. Nestihol odchod študentov z Prahy, a tak namiesto neho odišiel náhradník. Namiesto toho začal študovať na Fakulte architektúry Slovenskej vysokej školy technickej, kde ho okrem iných pedagógov učil aj Emil Belluš. Spolu s ním študovali aj Ferdinand Konček, Ilja Skoček či Ľubomír Titl, ktorí s Dedečkom patria medzi najvýznamnejších slovenských architektov 20. storočia.
Po vyštudovaní architektúry v roku 1952 sa rozhodoval, či sa usadí na východe alebo na západe Slovenska. Nakoniec zvíťazila Bratislava, kde začal pracovať v Krajskom projektovom ústave a od roku 1968 až do roku 1995 pôsobil v Stavoprojekte. Svoj ateliér viedol od roku 1966.
Prvé veľké dielo
Vladimír Dedeček tvoril v rokoch 1953 až 1994, počas ktorých sa podieľal na viac ako sto architektonických dielach a návrhoch. Na úvod kariéry sa špecializoval na stavbu školských budov, vďaka čomu precestoval celé Slovensko. Podarilo sa mu zlepšiť typológiu škôl. V spolupráci s Rudolfom Miňovským vytvoril netradičné usporiadanie, napríklad druh pavilónov škôl v Bratislave koncom 50. rokov 20. storočia či svetelné inštalácie pre triedy.
Pokiaľ mu to režim umožnil, cestoval do zahraničia za architektúrou, napríklad do Poľska, Nemecka, Moskvy či do obľúbeného Francúzska. Štátna bezpečnosť ho dokonca podozrievala z priemyselnej špionáže pre Francúzov, čo mu však nikdy nedokázali. Počas života tak odolával nielen tlakom a politickým stranám, ale aj škatuľkovaniu v oblasti architektúry.
Jeho prvým výrazným dielom bol univerzitný areál Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre (súčasná SPU), ktorý sa stal najoceňovanejšou stavbou na Slovensku. Tento komplex často prirovnávajú k dielam Oscara Niemeyera či Luigiho Nerviho. Unikátny je najmä svojou Aulou Maxima s priemerom 36 metrov, s jedinečnou monolitickou rebrovou klenbou a kapacitou 600 ľudí. Získal zaň cenu Dušana Jurkoviča a v roku 2014 bol areál vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Nezameniteľný rukopis
Dedečkov nezameniteľný rukopis je vidieť aj vo Zvolene pri projekte Vysokej školy lesníckej a drevárskej, dnešnej Technickej univerzity, či administratívnej budove TANAP-u v Tatranskej Lomnici. V Bratislave navrhol viacero monumentálnych a ikonických stavieb, ktorými dával hlavnému mestu novú tvár. Vo svojej tvorbe kládol dôraz na rozvíjanie funkcionalistických princípov a zároveň si zachoval modernistické myslenie.
Jedným z projektov, ktorý pozná azda každý študent v Bratislave, je vysokoškolský areál v Mlynskej doline. Pôvodne bola vypísaná architektonická súťaž na výstavbu univerzitného mestečka pre 10 -tisíc študentov, neskôr zvýšili počet na 25 -tisíc. Súťaž vyhral Vladimír Dedeček, ktorý navrhol sústavu poprepájaných pavilónov a átrií prispôsobenú terénu skalnej terasy nad Dunajom. Pracoval tu s princípom opakovania jednotlivých modulov a farebnosťou budov.
Areál sa začal budovať v roku 1967, no samotný Dedeček sa na konci 60. rokov z projektu stiahol. Postavená bola iba časť: Budovy Prírodovedeckej fakulty UK a Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK, centrálne výpočtové stredisko a internáty – átriové domy. Chýbala však výšková budova rektorátu, hlavná knižnica, aula maxima či centrálne námestie.
Dodnes nedokončená
Budova Slovenskej národnej galérie síce nepatrí k výrazným dominantám Bratislavy, ale jej prestavba a rekonštrukcia je dodnes najdiskutovanejšou a najrozporuplnejšou. V roku 1963 vypísal Zväz slovenských architektov študijnú úlohu na dostavbu SNG. Do súťaže sa zapojili štyri autorské kolektívy, spomedzi ktorých si vybrali návrh Vladimíra Dedečka. Jeho pôvodná štúdia rátala so zachovaním historického objektu, zbúrané však mali byť bytové domy v jeho blízkosti. Hlavný vstup mal byť od nábrežia, travertínový obklad aj výška čelného krídla mala korešpondovať s ulicou i s Hotelom Devín.
Projekt prešiel viacerými zmenami. Konečná, realizovaná podoba, sa od tej navrhovanej vo viacerých veciach líšila. Niektoré kľúčové časti neboli nikdy postavené a pri tých, ktoré sa zrealizovali, bol použitý iný materiál. Pôvodný obklad mal byť z travertínu, aby korešpondoval s hotelom. Neskôr mala byť použitá sklomozaika, realizátori sa nakoniec rozhodli pre hliníkový obklad typu Alpa. Premostenie s výstavnými priestormi bolo dokončené v roku 1979 a patrí ku klenotom neomodernistickej architektúry, ktorú obdivujú najmä v zahraničí. Od marca 2001 je prístavba zatvorená pre havarijný stav a v súčasnosti prebiehajú rekonštrukčné práce na celom areáli.
Monument na kopci
K ikonickým stavbám nepochybne patrí Slovenský národný archív, ktorý sa radí medzi najobdivovanejšie Dedečkove diela. Týči sa na kopci na Drotárskej ceste a je neprehliadnuteľný. Jeho výstavba trvala kvôli chýbajúcim finančným prostriedkom celé desaťročie. Archív začali stavať v roku 1974 a pri jeho stavbe pomáhali politickí väzni i študentské brigády. Geometricky členenou fasádou má pripomínať archívny depozitár a úložné priestory.
Budova v tvare kocky je rozdelená na časti, má dvanásť poschodí a je obložená juhoslovanským mramorom. Použil tu svoju obľúbenú kombináciu bielej a červenej farby, ako aj v prípade premostenia SNG. Obklopený domami tak archív pôsobí monumentálne, čo mala „zjemniť“ výsadba približne dvoch tisícok stromov v okolí archívu. Nezrealizovala sa však. Stavba bola dokončená v roku 1983 a v tom istom roku bola ocenená plaketou medzinárodnej konferencie XXII. Table ronde des Archives.
Nové centrum mesta
Aj najväčší výstavný komplex v Bratislave Incheba Expo má na svedomí Vladimír Dedeček. Nachádza sa na Einsteinovej ulici a jeho súčasťou je dvadsaťposchodová budova vysoká 71 metrov, hotel, niekoľko multifunkčných hál a parkoviská. Nezameniteľný charakter jej dodávajú terasy a plató, plocha stavebne vyzdvihnutá nad terénom, ktoré tiež riešili nebezpečenstvo záplav a mali aj praktický význam pre obyvateľov Petržalky. Sprístupňovali totiž cestu k nábrežiu Dunaja.
Táto rozľahlá stavba sa stala jednou z dominánt Bratislavy. Výstavba prebiehala v rokoch 1977 až 1989. Výstavisko malo byť sídlom medzinárodných chemických veľtrhov. V pôvodnom pláne sa však počítalo s tým, že Incheba sa stane základom nového centra mesta, bude mať prístav na Dunaji a ďalšie objekty, cez ktoré mala viesť sieť centrálnych chodieb. Z nich však bola postavená iba jedna, ktorá prepája najväčšiu sálu s výškovou budovou. Pre finančnú náročnosť musel byť projekt prepracovaný a zrealizovaný v obmedzenom rozsahu.
Cenné svedectvo doby
Jednou z posledných veľkých stavieb architekta Vladimíra Dedečka je budova Najvyššieho súdu. Sídli na Župnom námestí v Bratislave a postavená bola koncom 80. rokov 20. storočia. Aj v tomto prípade využil geometrické princípy a netradičné usporiadanie blokov. Okná sú schované za rohom a čelá stien pokrýva vápencový obklad, ktorý metaforicky poukazuje na nepoddajnosť súdu. Stavba zaujme aj reliéfom Vôľa ľudu z dielne sochára Alexandra Trizuljaka. Klenoty skrýva aj v interiéri, na ktorom Dedeček spolupracoval s Jaroslavom Němcom. Použité tu boli vitráže od Vincenta Hložníka a Ľubomíra Zelinu.
Medzi ďalšie významné diela patria aj administratívna budova na Záhradníckej ulici v Bratislave, Inštitút vzdelávania Ministerstva vnútra SR v Dúbravke, Krajská politická škola v Modre-Harmónii či Palác kultúry a športu v Ostrave-Vítkoviciach.
Záber architektonickej tvorby Vladimíra Dedečka je mimoriadne široký a cenia si ho aj v zahraničí. Jeho architektúra patrí na Slovensku k najdiskutovanejším a zároveň k najoceňovanejším. Podáva totiž cenné svedectvo doby, v ktorej sa jeho diela rodili, pričom mnohé z nich sa ani nezrealizovali podľa jeho návrhov. V roku 2016 dostal štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za dlhoročné mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti architektúry. V posledných rokoch ho začala objavovať aj mladšia generácia architektov a nadšencov, vďaka čomu jeho diela postupne ožívajú a prinášajú nový pohľad na tohto významného architekta a jeho tvorbu.
